Deň "D" je tu! Pohľad späť po týždni kempu #1...

Tak dňa 29.06.2009 sa začal kemp #1. Plní očakávania sme dolaďovali detaily, nacvičovali potrebné "prvky". Pomaly sa začali študenti zbiehať. Panovala atmosféra "nepoznania". Každý čakal, čo sa bude diať. Začiatok sme odpálili tancom, predstavili sme sa, nasledovalo predstavenie AIESEC a potom organizačné informácie.
Z prvého dňa som mal dobrý pocit. Čo ma znepokojovalo bolo, že študenti nevedeli až tak dobre po anglicky. Obávali sme sa, že na ďaľší deň príde menej ľudí...aj prišlo. Podľa našich "výskumov" bola na nich angličtina priťažká. Urobili sme teda kompromis a niektoré časti budú po turecky. Detiská sa chytajú, učia sa, postupne si s nimi budujeme vzťah. Veľmi sa mi páči, že sú tu deti, ktoré už teraz ukazujú, že v budúcnosti niečo dosiahnú. Sú aktívne, vedia si vytvoriť vlastný názor...
Je to zvláštne vidieť seba v situácii, keď deťom pripravíme nejké hry a potom sa ich zúčastňujeme aj my spolu s nimi. Nikdy by som nepovedal, že niečo také zažijem. Je to pre mňa niečo nové!

Deň pred mojim tréningom na tému Effective communication som nevedel, čo skôr. Platí totiž, že vždy je jedna-dve osoby zodpovedná za tréning a ďaľší pomáhajú, tvoria skupiny so študentmi. Práve preto som nemal čas poriadne sa pozrieť na môj tréning. Privstal som si ráno a dorobil, čo bolo treba. Samotný tréning nedopadol podľa mojich predstáv. Moja angličtina bola prvá prekážka. Nie 100%ná pripravenosť bola druhá. Podľa niektorých názorov bola moja angličtina jednoduchá a teda študenti ľahko pochopili. Pre mňa to však znamenalo ukázanie slabých miest, na ktorých mám popracovať.

Po týždni kempu môžem povedať, že našu a teda aj moju úlohu si tu plníme. Vidím, že do toho dávame veľa energie a niekedy aj viac, ako treba. V popise práce nemáme napísané, aby sme boli ľudský, kamarátsky... Postupne sa spoznávame. Jeden chalanisko hrá podvodný hokej, tancuje a ešte nejakú aktivitu má. Chceli sme sa ísť pozrieť na tréning podvodného hokeja, len to časovo nevyšlo. Som rád, že panuje medzi nami otvorenosť. Po toľkých dňoch sa medzi ľudmi predsalen vytvorí kamarátsky vzťah a nie iba vzťah učiteľ - žiak

Prvý kemp sa blíži...

Bol som sklamaný z prístupu niektorých ľudí (nás a aj organizačného tímu) k príprave na kemp. Budeme doručovať tréningy, no nikto nevie aké. Bude agenda počas 10 dní, no nikto nevie aká. Keďže mám rád veci organizované, nebol som vo svojej koži, nakoľko sa kamp blížil a my sme skoro nič nemali pripravené. Preto sme sa pustili do práce a povedali sme si, čo a ako! Rozdelili sme si zodpovednosť, pripravili agendu...

Po rozdelení úloh mal každý zodpovednosť za kompletnú prípravu tréningov, hier a aktivít. Mojou zodpovednosťou bol tréning na efektívnu komunikáciu. Teším sa...

Dobré jedlo? No problem...

Hneď od začiatku môjho pobytu som zistil, že jedlo je tu chutné. Žiadne extra veci ako kraby alebo žaby na taniery nenájdete. Ide o skoro rovankú kuchyňu ako u nás doma. Raňajky mávame v dorme a sú parádne... syr, džem, maslo, čokoládová nátierka, saláma, olivy a k tomu dobrý chlebík, niečo ako sendvič. Je to síce chutné, no po dvoch týždňoch to chce zmenu :-) Takisto obedy a večere, na ktoré chodíme do luxusnej reštiky sú chutné... polievka, hranolky a mäso, ako zákusok je melón alebo pudingcon. Zaujímavé je, že vodu tu kupujú. Dá sa piť aj z vodovodu, v niektorých častiach krajiny však nie. Preto je voda v obchode lacná. Pre mňa špeciálmne je, že k jedlu dávajú biely jogurt. Asi to myslia ako niečo na zapitie, neviem.

Nedalo mi neochutnať tureckú zmrzlinu. Do kornútka ju nakladajú s veľkým štýlom veľkou kovovou tyčou z hlbokej nádoby. Po naporcovaní ju ponoria do horúcej čokolády, ktorá v momente stuhne. Zavŕšia to orieškami... Hotová mňamka!

Sladká klasika pre Turecko je Pismaniye, Helva... Je to všetko sladké ako r.. a v podstate je to stlačený cukor. Ide buď o kocky alebo formu ako cukrová vata. Balené je to do pekných škatúľ. Mám rád sladké, no toto už na mňa bolo skutočne moc :-)

Alkohol a turecká discotresca? Asi ťažko... :-(

V Turecku sa dá len veľmi ťažko zohnať alkohol. Ak áno, tak len v špeciálnych obchodoch a pár reštikách. V puboch to teda vyzerá tak, že ľudia sedia pri čaji a vodnej fajke, nie pri pive a cigarete, ako na Slovensku. Z diaľky 100m to tu však vyzerá ako na Slovensku :-) No pri pohľade z piatich metrov... ;-)

Diskoték sa človek dočká iba zriedkavo. Nie je to tu bežné na každom kroku. V Kocaeli vraj niečo také nie je. Boli sme na koncerte v reštike. Opäť sa prejavila ich flexibilita, keď videli, že nás je veľa a presunuli koncert na druhé väčšie poschodie. Hrala domáca skupina. Neviem, čo to bolo za žáner, no bolo to energické a fajne sa na to tancovalo.

Čajíček, stolný tenis, pohodička...pohostinnosť!

Bolo mi cťou zúčastniť sa posedenia na tureckom pobednom čaji. Pozvala nás Sultan, dievča z organizačného tímu projektu. Samozrejmosťou na posedení bol čaj, koláče, zelenina, smažené, pražené veci... Hra stolného tenisu, kecanie a sedenie na záhrade v krásnom počasí bol neuveriteľný zážitok. Turecká pohostinnosť sa opäť prejavila v pravom svetle.

Turci sú podľa mňa ľudia, ktorí sú naozaj pohostinní a radi pomôžu. Prejavuje sa to v reštike, kde vám prinesú niekedy aj niečo navyše (možno iba turistom?), sledujú, čo vám chýba, dajú tašku, keď máte veľký nákup, behom 10 sekúnd pripravia 5 stolov, lebo nás práve prišlo do podniku veľa... jednoducho vždy vedia, čo a ako urobiť niečo pre vaše pohodlie a dobrý pocit.

Welcome in TURKCELL!

Veľa ľudí mi radilo, ako rozbehať telefón v Turecku. Roaming mi tu beží parádne, no s tureckou kartou je to komplikovanejšie. Treba kúpť kartu a zaregistrovať telefón. Je to kvôli podpore predaja telefónov v Turecku. Pri nezaregistrovaní vás jednoducho po asi dvoch týždňoch vypnú :-( Rozhodli sme sa pre operátora Turkecell. Maskota majú nejakú žltú postavičku. Aj my hovorili, čo to znamená, no nepamätám si:-( V každom prípade je to sympatická postavička a keďže sme na jeden krát boli dať regnúť telefóny skoro všetci, dostali sme pozornosť vo forme čiapok :-)

Predajú aj špinavé ponožky a ešte vás aj "zabijú"...

Keďže na písanie blogu som dlho nemal čas a napríklad teraz píšem tieto riadky počas obeda, rozhodol som sa nepísať presne o konkrétnych dňoch, ale spätne písať o zážitkoch. Veď tie sú podstatné...

Na tureckej ulici sa cítim, ako v kine, lebo sa neustále niečo deje. Plné úzke ulice so stánkami, deti predávajúce žuvačky alebo papierové vreckovky, hlučné autobusy, neohľaduplní vodiči. U nás by sme ich nazvali ako neohľaduplní, no tu je úplne normálne, že chodec si musí počkať na prejdenie cez cestu. Jednoducho pre vodičov chodec nič neznamená. Je to neskutočný nezvyk oproti situácii na Slovensku :-)

Zavítali sme na turecký "bazár", tzn. trhy. čakal som všetko, ale nie toto... Panovala super náladička, každý tam hulákal, mladí, starí, všetci mali super tovar od sliepok, elektroniky, hodinky, pepsi-colu, ... Mali by sme sa od nich učiť, lebo predávať sa dá čokoľvek a niektorí Turci sú na tom finančne zle, takže ich fantázii sa mädze nekladú. Použité oblečenie, čistenie topánok, predávanie žuvačiek priamo z ruky.