Odskočil som si na dva dni domov...

Na víkend 11. až 12. júla sme sa vybrali do Istanbulu. Keďže to bola moja prvá návšteva tohto mesta, tešil som sa na jeho rozmanitosť. Išli sme našim objednaným autobusom. Bol určený na použitie v meste, takže to nebolo až také krásne cestovanie v klimatizovanom buse s množstvom priestoru.

Istanbul je veľký, takže cestovanie do samotného centra, kde sme mali objednané ubytko v hosteli bolo veľmi dlhé. Najkrajší moment z tohto cestovania bol prechádzanie mostom z jednej časti Istanbulu do druhej, z ázijskej do európskej. Vystúpili sme, porobili pár záberov, lebo sme sa nachádzali pred krásnou mešitou s fontánou a išli sme sa ubytovať. Noc sme si objednali v hosteli v miestnosti zvanej “Harem“. Pripomenulo mi to Angeliku a kráľovský hárem so ženami :-). V našom prípade to však bola miestnosť s 24 posteľami. Dostatočne zariadená na vybalenie pár vecí a prespatie. Veď nakoniec, na to sú hostely určené, nie... Cena 25 TL tiež nebola nijak prekvapujúca a vysoká.


View Larger Map

Po udomácnení sme sa vybrali na obhliadku mesta. Bol s nami kamarát z Istanbulu, takže o sprievodcu núdza nebola. Prešli sme pár uličkami, mrkli mešitu. Nasledoval Grand Bazaar, čo je najväčšie miesto predaja, niečo ako naše trhy. Bolo to v uzavretej budove, všade chodby, samozrejme plán budovy som nikde nenašiel... Avšak som našiel všetko, od zlata, cez oblečenie, topánky, cukrovinky, koreniny...

Úžasný zážitok bol, keď na mňa zakričal jeden chlapík s tým, že "Hey AIESEC!". Bol to mladý chalan, ktorý ešte počas štúdia na škole chcel ísť do AIESEC a na stáž do zahraničia, no nespravil tak. Teraz to ľutuje... Pokecali sme o všeličom. Zaželal mi veľa šťastia na cestách a v živote... Vtedy som si uvedomil silu medzinárodnosti vo svete. Len vďaka logu AIESEC na mojom tričku ma spoznal, mohli sme sa porozprávať...




Potom sme sa presunuli na Egypt Bazaar, ktorý sa týkal jedla. Koreniny, cukrovinky, slané veci... Po toľkom chodení sme si sadli na čaj do parku. Bol odtiaľ úžasný výhľad na Istanbul a prieplav Bospor. Až keď som jednému z našich vysvetľoval "This is European part of Istanbul and this is Asian one...“, docvaklo mi v tej mojej prašine, že ja som vlastne doma, som v Európe! Jasan, cez most sme prešli, no nejak mi to furt nedošlo... Po tomto "Aha momente“ som urobil fotky, jasné, že panoramatická foto to istí :-) . Posledné, čo nás čakalo bolo ísť na izbu, dať sa dokopy a okúsiť Istanbulskú zábavu...






Sprcha bola studená, asi sa teplá voda nestíha robiť :-( . Sadli sme si do reštiky nášho hostela, dali pivko, od čašníka sme vyfasovali zadarmo vodnú fajočku... Ešte som vyjednal lepšiu cenu pivka, lebo jedno za cca 70,- Sk je predsa len pálka riadna! Pred polnocou sme sa metrom začali presúvať na disco. Po ceste sme prechádzali okolo mladého chalaniska, čo predával zmrzlinu. Neviem ani ako, ale dal som sa s ním do reči a venoval nám každému (štyria ľudia) zmrzlinu. No večer teda pekne začína... Prechádzali sme mestom, všade bolo počuť hudbu všetkého štýlu. Konečne sme dorazili na našu disco... Vstupné, plno ľudí, teplo! Zaskočila ma cena všetkého alkoholu, pretože mi bolo povedané, že nie je drahý. No za jednu vodku s RedBullom dať cca 240,- Sk je predsa len cena hodná zamyslenia. Vychutnal som si môj asi najdrahší drink v živote a postupne sme sa začali zbiehať na parkete. No ono to ani parket nebol, skôr sa tancovalo medzi stolmi. Hudba taká nejaká nemastná neslaná... Zabavili sme sa ale fajne...Taxíkom sme sa vrátili do hostela a čakali na ďalší deň :-)













Ten sa začal cestou na Princove ostrovy, konkrétne na najväčší z nich. Ostrov Buyukada-Nizam.


View Larger Map

Skoro dvojhodinová plavba loďou bola pre mňa uspávanka a dobre som si oddýchol. Postupne sme zastavovali na ostatných ostrovoch a nakoniec sme sa dostali na ten náš... Naobedovali sme sa, mrkli sme mesto a potom jedného z nás napadla spásonosná myšlienka... bicykel! Je tu požičovňa, poznáme majiteľa, urobí dobrú cenu! Paráda! Po chvíľke sme sedeli na bicykloch a putovali mestom. Veľmi obľúbená atrakcia je jazda v koči ťahanom koňmi. Všade boli koníky a samozrejme sem-tam na ceste aj nejaký ten darček od koníkov... Veľmi sa mi páčila starostlivosť o cyklistov. Nakoľko je cyklistika na ostrove obľúbená, venujú pozornosť bezpečnosti. Minulý rok sa vraj zabilo sedem cyklistov a tento rok traja! Pri opúšťaní mesta sme museli prejsť kontrolou bicyklov. Vyskúšali nám brzdy, prehadzovačky a v prípade problému opravili danú vec priamo na mieste. Po úspešnej kontrole sme pomaly putovali okolo ostrova. Po dorazení do "centra“ ostrova, čo bolo vlastne veľké parkovisko, kde sa aj koníky otáčali, sme sa rozhodli vystúpiť na najvyšší vrch ostrova. Makačka to teda bola riadna a po dlhom čase som opäť vedel o tom, že mám nejaké nohy. Výhľad na vrchole však stál za to. Istanbul ako na dlani, výhľad až na SR :-) . Po pár fotkách sme si ešte naplánovali okružnú jazdu okolo ostrova. Tá trvala asi pol hodku, no takisto stála za to. Po náročnom dni sme sa ubití k smrti opäť plavili do Istanbulu a cestovali do Kocaeli.

Istanbul stál za to, rád sa tam opäť vrátim :-)