Muďo v Turecku...alebo "Život je o skúsenostiach!": Dve turecké lýry za jednu baterku??? No to je možné iba v Istanbule!

Tak a po druhý krát sa vraciam do Istanbulu... mesta, do ktorého som si povedal, že sa vrátim znova! Po 15 hodinovej ceste som sa vypratal z autobusu v Istanbule na Esenler Otogar, tzn. Esenler autobusovej stanici v európskej časti. Hazal, ktorá ma mala čakať mi poslal správu, že prečo som už tu, keď som al prísť až o ôsmej. Pri pohľade na hodinky a čas 08:04 som sa zamyslel, či sa v noci nestala nejaká zmena v tejto krajine, napr politický prevrat, prípadne rádioaktívne žiarenie... Po pár minútach prichádza ďalšia správa, nech počkám v Office mojej autobusovej spoločnosti a keď mi pošle ďalšiu správu, mám nasadnúť na metro a dopratať zadok na zastávku bahçelievler, kde ma bude čakať. No správu som dostal, ale stálo v nej niečo asi ako "Hey Martin! Čas na mojom mobile je o hodinu dozadu!" Vtedy som pochopil, že žiadna zmena v Turecku cez noc nenastala :-) V čakárni mojej autobusovej spoločnosti Metro som si dobil telefón, posedel a počkal na správu, ktorá hovorila o dvihnutí môjho zadku. Dopravil som sa na danú zastávku, Hazal ma čakala. Prišli sme busom k nej domov. Ukázala mi môj flek na nasledujúce tri dni strávené u nej a po krátkom občerstvení sme vyrazili do mesta.

Už vopred som mal dohodnuté stretko s ďalšími ľuďmi. Stretli sme sa teda piati. Tešil som sa, lebo práve dve baby bývajú, resp. pochádzajú z Istanbulu a tak som ich pripravil už dávno na to, že mi ukážu mesto ako sa patrí. Ukázali!
Prešli sme k parku a múzeu v časti Sultan Ahmed. Tam bol zaujímavý glóbus, ktorý znázorňoval veľmi dávny pohľad ľudí na svet. Bol to akýsi polovičný glóbus bez polovice dnešného sveta. Tam mi došli baterky vo foťáku a tak som sa vybral kúpiť nové. Opäť sa dokázal turecký prístup k turistom, keď mi mladý muž oznámil, že za jednu obyčajnú (nie alkalickú) batériu chce dve lýry. Keďže som potreboval aspoň štyri, bola táto cena neprijateľná. Nakoniec som za za 6 lýr vyjednal štyri baterky a cukrovinky.

Pokračovali sme do Yerebatan Sarnici. Je to akási mešita pod zemou, do ktorej bola v minulosti privádzaná voda. Po veľmi dlhej dobe bola objavená a len pred pár rokmi sprístupnená verejnosti.
Ďalšou zastávkou bol Topkapı palác. Je to obrovský (hnusne obrovský!) komplex budov, nádvorí, trávnikov... ide o rezidenciu ottomanských sultánov, v ktorej žili vojaci, ženy, deti, jednoducho všetci! Tu sme sa zdržali asi tri hodiny, nakoľko palác bol naozaj veľký a bolo sa na čo pozerať. Zaujímavé bolo vidieť jeden z darov, ktorý sultán obdržal. Išlo o dar, akýsi odznak, z Rakúsko-Uhorska a bol na ňom znázornený dvojkríž, aký má Slovensko na dnešnej vlajke. :-)
Presunuli sme sa do Modrej mešity. Tam prebiehali modlitby a tak bolo zakázané tam ísť. Ale šak na čo sú kamaráti? S ujom Janom pred vstupom do mešity sa dohodli a tak som mohol v tichosti vojsť. Po vyzutí a mojom pohľade „som Turek“ som vstúpil dnu cez veľký záves. Čakala na mňa neopísateľná atmosféra! Obrovská svetlá miestnosť, modlitby, ľudia na kolenách, ich pohľady, výzdoba mešity... Proste človek musí zažiť! Do mešity Ayasofya (Hagia Sophia) som sa nedostal, nakoľko tam bol rad dlhý asi 100 metrov. Povedali mi však, že tam nie je čo vidieť. Ide o kresťanský kostol, ktorý bol neskôr prestavaný na mešitu.

Presunuli sme sa do časti Taxim. Veža, ktorá je dominantou tejto časti mesta bola však plná turistov a opäť ich tu čakalo minimálne sto! Nevadí, navštívili sme kresťanský kostol. Konečne som sa trochu cítil ako doma :-) Pekný, veľký, pri dverách strážený ujom Ignácom, keďže pokoj a ticho sa udržiavať musí.
Pekný deň sme zakončili vo fast foode, kde sme si pozreli fotky z detstva jednej jednej kamarátky. Pri vychádzaní sme si pozreli pochod ľudí, ktorí protestovali proti vláde.

Ďalší deň sme sa rozhodli opäť na Princove ostrovy. Tento krát však nie na najväčší z nich Buyukada-Nizam, ale na ostrov Heybeli. Keďže na poslednú chvíľu niektorí účasť odriekli, dopadol výlet ako výlet pre dvoch. S Hazal (iná Hazal, ako tá, u ktorej spím :-) ) sme sa teda ráno vybrali na loď. Po dorazení a dlhšom zisťovaní cien za pláže sme trochu blúdili a nakoniec sme si po dvoch hodinách šlapania našli tú vyhovujúcu. 5 lýr je dobrá cena a máme aj slnečník :-) Pláž nie je žiadny raj, aj keď sú tu aj také. Skôr mi išlo o oddych a vykaprenie sa na slnko. Plával som teda len, aby sa nepovedalo, veď čľapkania mám už dosť ;-) Večer som mal trochen problém trafiť k Hazal domov. Autobus správny, budovy neznáme. Hmmm, asi to bude tou tmou :-D Nakoniec som však dorazil, kam bolo treba...