streda 12. augusta 2009

Najskôr predné nohy, potom zadné... alebo opäť cestujem a spoznávam Turecko...

Po skončení stáže mi zostávalo 11 dní do odletu lietadla, keďže 11. august bol ešte ďaleko :-) Rozhodol som sa cestovať. Vytvorili sme skupinku štyroch ľudí. Vira z Indonézie, Inna a Julia z Ruska a moja maličkosť. Prvá zastávka bolo mesto Alanya, ktoré je asi dve hodiny od mesta Antalya úplne na juhu krajiny. Druhá zastávka bola pre niektorých nejasná, no pre mňa to bola istá vec... bol to Istanbul, kam som sa chcel vrátiť a stráviť tam aspoň tri celé dni. Pozvali ma totiž kamaráti, ktorí vedia pomôcť s ubytovaním a predstavením mesta. Chcel som teda túto šancu využiť.

Na 31. júla sme si kúpili lístky na nočný autobus. Keďže Alanya je na juhu krajiny a my sme momentálne na severe, znamenalo to cestovať 13 hodín v autobuse. Lietadlo je drahé a tak ostáva iba autobus, nakoľko koľajnice nie sú vybudované k tomuto mestu. Inna má v Alanya-i kamaráta, ktorého stretla v USA pred dvoma rokmi. Je to tréner tenisu a iných športov, ktorý nie je najmladší, má vyše 60 rokov :-) S cestovaním na autobusovú stanicu v Kocaeli nám pomohli kamaráti. Rozlúčili sme sa, nasadli sme do busu a ja som sa psychicky a fyzicky pripravil na hodiny strávené v autobuse... Pohodlie bolo, prestávky boli, no aj napriek tomu si moje dlhé fajky nevedeli nájsť miesto pod sedadlom, iba v uličke autobusu. Cesty boli zvláštne. Iné slovo asi nie je vhodné. Sú to diaľnice, no nie sú to diaľnice. Veľa križovatiek, hrboľatý povrch a ku koncu cesty aj strašné prevýšenia a zákruty! Tie cesty asi 200km od Antalya-e postavili zrejme narýchlo, lebo u nás by sa označili ako 6. trieda :-)

Okolo 11:00 prichádzame do cieľa, mesto Alanya. Je pekne, no neskutočne teplo. Čaká nás spomínaný Bill športovec aj s kamarátom Mustafom z Turecka. Prvý dojem je úžasný, všetci sa usmievajú, vítajú nás. Mustafa má taxík, tak nie je problém s odvozom k Billovi. Po ceste sme si však spravili krátku obhliadku mesta. V byte nás Bill privítal ako doma. Ešte nikdy som nepočul to, čo povedal on. Všetko bolo naše, ak chceme použiť práčku, môžeme. Ak chceme použiť jedlo z chladničky, môžeme. Ak chceme...všetko môžeme. Cítil som sa naozaj ako keď sa povie "Cíťte sa ako doma!". Samé pozitíva, bol veľmi pohostinný.


View Larger Map


Z Billa sršal optimizmus. Presťahoval sa do Turecka, lebo ako povedal "Život tu je veľmi jednoduchý!". Zvyšok rodiny má v USA. Ako som si neskôr všimol, má svoj stereotyp. Ráno na notebooku skontroluje správy z USA a zaujímavosti zo sveta, pritom pije colu s ľadom, čosi uvarí, ide do záhradky pri dome, prevezie sa na motorke do mesta, naobeduje sa vo svojej obľúbenej reštaurácii, strávi čas pri vode. Hmmm, pekný život človeka v najlepšom veku. Takto si predstavujem aj ten môj život. Chýba mi tam však rodina, deti...

Po zabývaní a obede sme vyrazili za akciou. Prvá z nich bol akýsi vodný komplex na rieke. Išlo o miesto v lese, kde sú po celej rieke reštaurácie, tobogany a iné atrakcie. Užili sme si sedenie a tesne nad vodou, tobogan, šplhanie po lane a skoky do vody :-) Čo ma veľmi zaujalo, boli nápisy pri vode. So správnou angličtinou to totiž má spoločné málo :-( Večer sme vyrazili na prechádzku mestom. Už dávnejšie som si všimol, že je to tu iné ako v Kocaeli, čo sa týka turistov. Situácia je opačná, tzn. neskutočne veľa turistov a takmer žiadne domáce tváre. Na moje príjemné prekvapenie takmer v každom obchode vedia po anglicky, čo bolo veľmi užitočné. Pri návrate z mesta sme sa ešte rozhodli absolvovať výlet na lodi. Tam bola hudba, tancujúci ľudia a nočné more plné pokoja. Doma sme si dali černicové vínko a spadli unavení do postele...














V ďalšie dni sme chceli vidieť čo najviac... Najskôr sme sa vybrali na hrad. Počas čakania na autobus nás oslovil taxikár, že nás odvezie. Vyjednali sme s ním cestu, pridali sa k nám Poliaci a nemuseli sme sa trepať v autobuse :-) Hore na kopci a na hrade bol nádherný výhľad. Fotiek sme porobili každý aspoň 300. Bol to pekný výlet, bolo sa na čo pozerať.





















Jeden deň sme strávili na pláži. Čistá voda, piesok. Obsluha a služby na pláži sú na jednotku, obskakujú nás ako princov. Užili sme si plávanie, aj chladené pivečko :-) Škoda, že sme sa obišli s Mustafom, ten nám ponúkol zadarmo parasailing, čo je vlastne padák ťahaný člnom. No
uvidíme, nabudúce skúsime :-)














V jeden večer sme vyrazili za akciou do mesta. Predtým sme však obišli všetky "diskotresky", aby sme našli tú naj. Nakoniec sme našli... Všade nás ubezpečovali, že hudba je super, hrajú každý žáner. Všade nám ponúkli prvý drink zadarmo. Plno turistov, dobrá hudba, tanec pod holým nebom... Aj napriek super hudbe som sa akosi nemohol dokopať k dobrej nálade a tancovaniu... Asi starnem! :-)





Ďalšia akcia bola celodenná a veľmi som sa na ňu tešil! Prenajali sme si jeep a vyrazili obzrieť okolie. Pred nami bol totiž plnokrvný Road Trip! Šoférovanie v Turecku je teda zážitok. To ich trúbenie, ktoré som spomínal sa mi po chvíli začalo páčiť. Nerozumiem však, prečo niektorí vodiči majú tak radi jazdu po stredovej čiare. Vtedy človek totiž nevie, čo má očakávať...















Prvým miestom nášho výletu bolo miesto Alara Han. Išlo o starý hrad s chodbami. Nakoľko však bol na kopci, nešli sme dovnútra. Urobil som pár záberov s archeológmi, ktorí pracovali na odhaľovaní tureckého trhu (bazaar) a vybrali sme sa k ďalšiemu miestu.


View Larger Map

Tým bolo mesto Side. Bolo to obrovské antické mesto. Nachádzajú sa tu kúpele, divadlo, domy, trh... Zaujímavá bola situácia, keď sme sa zrejme zapáčili predajcovi pomarančov. Ten nás nimi ponúkol a posadil nás na ťavy. Mali sme tak jazdu, na ktorú nezabudnem. Jedna rada... Ťava pri sadaní podlamuje ako prvé predné nohy. Vtedy treba udržať rovnováhu, nezoskakovať a počkať aj na tie zadné :-)














View Larger Map

Ďalším miestom, kde sme žasli, bolo mesto Manavgat. Tam sme sa stretli s tureckými kamarátmi. Nakúpili sme si niečo na jedenie, keďže bola pokročilá poobedná hodina a išli sme k vodopádom. Krásne miesto, reštaurácia umiestnená tak, že cítite padajúcu vodnú hmlu z vodopádov.

V pláne sme mali ešte mesto Aspendos, kde je amfiteáter, no pre nedostatok času, veľkej vzdialenosti a vyčerpaniu (hlavne kvôli Side), sme sa rozhodli vrátiť sa domov. Tam som vyzliekol tričko a kochal som sa pohľadom na soľnú mapu. Takže dobre som cítil, že bolo počas dňa teplo :-) Slané tričko bolo dôkazom...














Na ďalší deň sme museli vrátiť jeep do 09:00. Išli sme s Virou na kopec, kde je hrad. Ruské devy spali :-) Urobili sme obrázky s autom. Chceli sme aj obrázky na pláži no nenašli sme miesto, kde by sa dalo vojsť s autom na pláž a pre nedostatok času sme nehľadali. No obaja sme si mysleli, že do predajne trafíme, no opak bol pravdou. Moje navigátorské a orientačné schopnosti ma tento krát sklamali a zobudil som sa, keď som zistil, že my sme vlastne na opačnej strane mesta. Hlavná ulica, ktorá sa ťahá naprieč celým centrom mesta je sakra dlhá na to, aby sme sa tam dostali behom piatich minút! Meškanie sme oznámili telefonicky a tak sme nemuseli letieť. Napokon sme auto v poriadku odovzdali a prešli sa centrom mesta.















Večer 07.08. som ako jediný odchádzal. Lístok na nočný autobus som mal už kúpený. Ubytovanie v Istanbule som hľadal dva dni. Napokon som ho našiel u kamarátky Hazal. Platiť za hotel sa teda nemusí! Posledný krát sme sa objali s ľuďmi, s ktorými som strávil takmer týždeň v tomto krásnom meste a mohol som nasadnúť na 15 hodinovú púť. Autobus bol zatiaľ najlepší, v akom som kedy sedel! Bol som rád, že na cestovanie som si vybral spoločnosť Metro spomedzi asi 20 spoločností. Cesta bola lepšia, ako cesta sem. Asi aj preto, že vedľa mňa sedel pán, ktorý ma ponúkol koláčmi. A aj tým, že som písal články na môj blog. Čas mi tak ušiel rýchlejšie.


Tešil som sa na Istanbul, na ľudí, ktorých opäť uvidím...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára