Fakt nám nič nepôjde??? [25.06.2009]

Po tom, čo ma Batu privítal v ich krajine nasledovala zmena pár eúr na Tureckú lýru. Bus nám išiel až o približne dve hodiny, tak sme si sadli a mrkli na jeho notase nejaké tie zaujímavé fotky a videá z predchádzajúcich dní projektu. Okolo piatej sme sa išli postaviť pred letisko a čakať na bus. Všimol som si pracovníkov letiska (vyzerali skoro ako policajti), ktorí mali v ústach píšťalky a pískali ako blbí aj keď sa na nikoho nepozerali a nikomu ten pisk neadresovali. Neskôr som pochopil... Medzi sebou sa tým dorozumievali a dávali si najavo, kto púšťa ktorý smer áut. No v každom prípade to bolo pre mňa dosť kruté "kino". Ďalšia vec, ktorá ma šokovala boli rozpisy autobusov. Žiadny rozpis neexistuje, jednoducho sa človek postaví na zastávku a ono už niečo pôjde. Vraj každú hodinu ide bus do Kocaeli...hm, ale akosi vynechali piatu hodinu...a aj šiestu! Batu sa teda spýtal vodiča jedného autobusu, ktorý tam stál, čo sa deje. No dialo sa to, že práve pár dní dozadu sa menili časy odchodov a najbližší bus nám pôjde o ôsmej. Neva, v poho, počkáme...Vrátili sme sa na letisko, sranda bola, že aj pri takomto obyčajnom vstupe sme museli prejsť detektorom kovov a kontrolou batožiny. Sediac na lavičke som práve vtedy začal písať prvé riadky mojich zážitkov v Turecku...

Blogged with the Flock Browser

Welcome in Turkey my friend... [24.06.2009]

...veci zbalené, papiere vytlačené, ja nachystaný. Už zostáva iba vyžmýkať bankomat a skočit do roboty po žabky. Vyžmýkané, skočené...sedím, šoférujem, rozmýšľam...Čo ma čaká o hodinu, o týždeň, toto leto... Prejdem prietrž mračien pred Bratislavou, mrknem niečo v IKEA a mierim na letisko. Po tom, čo som zo slečny za informačným pultíkom dostal informáciu o tom, že môžem mať dve príručné batožiny, s úsmevom na tvári prekladám topánky, šľapky a iné „netekutinové“ (a teda na palube povolené) veci do príručnej batožiny a znižujem hmotnosť kufra na 20,6, čo je trošku nad limit, ale šak slečna nejaké to oko z tých ôsmich prižmúri. Môžem poradiť, že neobsadené boxy (pulty alebo akokoľvek inak sa to volá) sa dajú veľmi šikovne využiť na váženie batožiny ešte pred samotným check-inom. Ušetrí sa tak 14EUR za každé kilečko nadváhy zistené už pri check-ine. Predriem sa pomedzi plno tureckých občanov a divím sa, akí sú bezstarostní, ako sa bavia, kričia...Slečna za pultom mi oznámi, že sa narodila deň a rok po mne, usmeje sa a dá mi medzi riadkami najavo, ze tie kilečká sú ešte v limite :-) Čakám, kukám, stále sa divím...Posledné telefonáty ľuďom, ktorí si to zaslúžia a šup šup na detektor kovov – „pípak“. Tam samozrejme pípam aj po vybratí vietnamskej guľky z päty a tak rozpažujem ruky a pozerám sa na rodičov, ktorí sa uškŕňajú...Slečna ma prebehla, niečo zamrmlala a poďme ho kúpiť dáky čaj, lebo skapem od smädu.

Prechádzam pasovou kontrolou, Slováčisko je zo mna natoľko nadšený, že mi nevenoval ani jeden pohľad, ale aspoň ma pustil ďalej. Prichádzam do haly, kde je plno spomínanyh občanov a deti, ktoré rozhadzujú plastové guličky z ihriska. Pôvodne som sa obával o veľké rozmery príručnej batožiny, no keď vidím týchto ľudí s piatimi kusmi obrovských kufrov, ktoré akože považujú za príručnú batožinu, tak som si povedal, že som mohol pribaliť aj mojich rodičov. Medzitým uvažujem, čo za hlušinu sa objaví na monitore, kedže už dlhšie tam svietil nápis „DELAYED“. Jou, objavuje sa...nie som nadšený...takže letím o skoro dve hodky neskôr. Nevadí, požiadam tamtoho pána, či by si presadol, lebo kábel na notebooku mi nedočiahne k zásuvke. Ten zjavne nechápe po slovensky ani po anglicky. Smola kámo, po turecky zas neviem ja. Po menšej pantoníme sme sa pochopili. Zapínam noťásek, mobil a hor sa na surfovanie. Behom minúty sa ľudia ozývajú, či už som v Turecku, keď som na nete... Píšem ľudom do Turecka, že meškám, aby ešte zbytočne po mňa nešli. „It’s OK Mudo.“. Vraj tam už ich človek je a čaká na mňa. Hm, ok, mrzelo ma, že sa načaká, ale aspoň som ich informoval J Zrazu sa otvorili dvere na Gate B2 a ľudia sa začali hrnúť dnu. V poho Mudrík, máš čas, aj tak je tu tých Turkov neskutočne veľa. Slečna pri dverách mi oznamuje, že si mám prejsť k predným schodíkom, po ich vystúpení prichádzam na svoje miesto 02A. Paráda, tak sa to robí, bez objednania miesta pri okne ho nakoniec aj pri okne mám. Mám šťastie, niečo uvidím z okienka a nemusím sa stavať prísediacim, čo budú chodiť na wecko. Všetko by bolo ok, až na to, že po otvorení úložného priestoru na batožinu zisťujem, že moji milí prísediaci zabrali so svojimi neskutočne veľkými batožinami celý ten úložný priestor. Pozrel som sa na nich (jeden Nemec, druhy asi Turek), ale zjavne im to nedošlo. Išiel som sa teda nadýchnuť a slušne ich poprosiť, či by boli ochotní si niečo vybrať, že tu nie sú sami. No do myšlienkového pochodu mi skočil člen posádky, asi letušiak :-) Povedal, nech si sadnem do prvého radu, že tam asi sedieť nikto nebude. Parádička, tri sedadlá mať pre seba! Zabýval som sa. Pokecal som s pánom z vedľajšieho radu, mal skúsenosti s cestovaním aj v Turecku.

Počas letu uvažujem nad tým, čo robím. Teším sa, vyžívam sa v pohľade na oblaky, veľké osvetlené plochy miest. Aspoň že o zábavu bolo postarané, lebo sem tam sa vyskytla nejaká turbulencia. Jedna bola celkom hustá, zatiaľ best of the best, čo som zažil (no a zas až toľko toho nemám lietadlom nacestovaného). Po pristáti v Istanbule okolo tretej ráno vychádzam do neskutočného tepla a kukám na obrovský nápis letiska „Sabiha Gokcen International Airport“. Dobre Mudrík, teraz si ako sedlák vo veľkomeste, tak sa nestrať! Názvy majú písané aj po anglicky, takže zatiaľ žiadny problém. Vchádzam do budovy letiska. Je tam neskutočné ticho. Možno preto, že je tam pasová a vízová kontrola...Vybral som si uja sympaťáka. Želám mu good morning, on iba kuká. Otázka „Martin?“ ma celkom zabila. „Yes, I’m“ bola moja automatická odpoveď. Listoval v pase, akoby chcel zistiť, kde všade som už bol. Zase pozrel na mňa. Zasa listuje. Nasledoval hlboký nádych. Položil pas a doslova tam mrdol tú pečiatku, akoby chcel, aby to počuli aj vo vedľajšej búdke. Spokojný odchádzam čakať na batožinu. Samozrejme mi vychádza asi tretia od konca :-( Ok, teraz ešte nech ma tu ten chalanisko čaká. Pozerám sa na mladého fešáka... a “AIESEC?“. "Yes, AIESEC! Welcome in Turkey my friend!".






View Larger Map

Hlavne nesedieť na riti!

Dlhšiu dobu som uvažoval nad tým, čo ďalej...toto leto, tento rok, po škole. Keďže ma maximálne vyťažuje škola, práca a AIESEC, často moje úvahy skončili v černote. Ešte rok dozadu som vedel, že toto leto tráviť na Slovensku nechcem, chcem ísť von. Pôvodné zámery boli Amerika, Európa,...

Po pár zmenách v mojom živote som sa však rozhodol skúsiť to, o čom každý v mojom okolí hovorí... ísť do zahraničia na AIESEC stáž. Je to o niečom inom, ako práca cez agendúru. AIESEC je úžasný v tom, že ponúka širokú možnosť spoznávanie nových ľudí. Na stáži je postarané o aktivity, program. Ja ako človek, ktorý má s prácou v AIESEC skúsenosti viem, že takáto stáž je ako otvárak na konzervu...otvorí mi oči, ktoré mám stále zavreté, lebo som nebol pracovať v zahraničí, nežil som tam...

Na konferencii Reach počas februára 2009 som sa definitívne rozhodol. Pre zaneprázdnenosť som však prípravy odkladal a odkladal... Počas skúškového obdobia som sa nezameral na dobré známky a štipendium, ale na ich rýchle ukončenie. Podarilo sa...

Začiatkom júna som odštartoval hľadanie. Zameral som sa na IT stáže. Keďže nemám veľa času na vybavovačky a papierovačky, vybral som si Európu, konkrétne Škandináviu. Po viacerých úspešných aj neúspešných mailoch sa pomaly blížilo leto. V strede júna som sa rozhodol konať akčne a zmenil som svoje zameranie na rozvojovú stáž. Ide o stáž, kde človek vzdeláva, pracuje v oblasti ľudských práv, zdravotníctva a podobne. Môže to byť vzdelávanie študentov v Rumunsku, práca v poľnej nemocnici v Indii, vzdelávanie pracovníkov firmy... Dôležité je, že tento druh stáže je neziskový, teda človek nezarába peniaze. Väčšinou má postarané o ubytovanie, jedlo...

Kvalitné rozvojové stáže som našiel v Rumunsku, Bulharsku, Rusku a Turecku. Práve Turecko malo najviac stáží - projektov. Boli zamerané na vzdelávanie. Keďže je ťažké komunikovať cez maily, obrátil som sa na známych z Turecka pracujúcich v AIESEC na Slovensku. Veľmi rýchlo mi poradili dobré fleky. Do finále sa dostalo iba Turecko. Jedna možnosť je Kocaeli, kde už jeden AIESECár je, druhá je Denizli a tretia Cyprus. Ok, beriem Kocaeli. Nie, nie...už majú plno. Tak beriem Cyprus. V hodine dvanástej mi však známy píše, že jeden flek je predsalen v Kocaeli voľný... Ok, beriem Kocaeli, projekt MySelf-MyWorld. Mojou prácou bude poskytovať mladým ľuďom - študentom od 15 do 18 rokov z mesta Kocaeli tréningy na témy time management, team management, creativity, communication, leadership, body language, ... Tzn. témy, ktoré sú pre AIESECára po krátkej dobe veľľmi dobre známe. Behom 6 dní musím vybaviť všetko... Víza, všetky AIESEC doklady, balenie,...

Isté však je, že toto leto nebudem sedieť doma na riti, idem zbierať skúsenosti!