Odskočil som si na dva dni domov...

Na víkend 11. až 12. júla sme sa vybrali do Istanbulu. Keďže to bola moja prvá návšteva tohto mesta, tešil som sa na jeho rozmanitosť. Išli sme našim objednaným autobusom. Bol určený na použitie v meste, takže to nebolo až také krásne cestovanie v klimatizovanom buse s množstvom priestoru.

Istanbul je veľký, takže cestovanie do samotného centra, kde sme mali objednané ubytko v hosteli bolo veľmi dlhé. Najkrajší moment z tohto cestovania bol prechádzanie mostom z jednej časti Istanbulu do druhej, z ázijskej do európskej. Vystúpili sme, porobili pár záberov, lebo sme sa nachádzali pred krásnou mešitou s fontánou a išli sme sa ubytovať. Noc sme si objednali v hosteli v miestnosti zvanej “Harem“. Pripomenulo mi to Angeliku a kráľovský hárem so ženami :-). V našom prípade to však bola miestnosť s 24 posteľami. Dostatočne zariadená na vybalenie pár vecí a prespatie. Veď nakoniec, na to sú hostely určené, nie... Cena 25 TL tiež nebola nijak prekvapujúca a vysoká.


View Larger Map

Po udomácnení sme sa vybrali na obhliadku mesta. Bol s nami kamarát z Istanbulu, takže o sprievodcu núdza nebola. Prešli sme pár uličkami, mrkli mešitu. Nasledoval Grand Bazaar, čo je najväčšie miesto predaja, niečo ako naše trhy. Bolo to v uzavretej budove, všade chodby, samozrejme plán budovy som nikde nenašiel... Avšak som našiel všetko, od zlata, cez oblečenie, topánky, cukrovinky, koreniny...

Úžasný zážitok bol, keď na mňa zakričal jeden chlapík s tým, že "Hey AIESEC!". Bol to mladý chalan, ktorý ešte počas štúdia na škole chcel ísť do AIESEC a na stáž do zahraničia, no nespravil tak. Teraz to ľutuje... Pokecali sme o všeličom. Zaželal mi veľa šťastia na cestách a v živote... Vtedy som si uvedomil silu medzinárodnosti vo svete. Len vďaka logu AIESEC na mojom tričku ma spoznal, mohli sme sa porozprávať...




Potom sme sa presunuli na Egypt Bazaar, ktorý sa týkal jedla. Koreniny, cukrovinky, slané veci... Po toľkom chodení sme si sadli na čaj do parku. Bol odtiaľ úžasný výhľad na Istanbul a prieplav Bospor. Až keď som jednému z našich vysvetľoval "This is European part of Istanbul and this is Asian one...“, docvaklo mi v tej mojej prašine, že ja som vlastne doma, som v Európe! Jasan, cez most sme prešli, no nejak mi to furt nedošlo... Po tomto "Aha momente“ som urobil fotky, jasné, že panoramatická foto to istí :-) . Posledné, čo nás čakalo bolo ísť na izbu, dať sa dokopy a okúsiť Istanbulskú zábavu...






Sprcha bola studená, asi sa teplá voda nestíha robiť :-( . Sadli sme si do reštiky nášho hostela, dali pivko, od čašníka sme vyfasovali zadarmo vodnú fajočku... Ešte som vyjednal lepšiu cenu pivka, lebo jedno za cca 70,- Sk je predsa len pálka riadna! Pred polnocou sme sa metrom začali presúvať na disco. Po ceste sme prechádzali okolo mladého chalaniska, čo predával zmrzlinu. Neviem ani ako, ale dal som sa s ním do reči a venoval nám každému (štyria ľudia) zmrzlinu. No večer teda pekne začína... Prechádzali sme mestom, všade bolo počuť hudbu všetkého štýlu. Konečne sme dorazili na našu disco... Vstupné, plno ľudí, teplo! Zaskočila ma cena všetkého alkoholu, pretože mi bolo povedané, že nie je drahý. No za jednu vodku s RedBullom dať cca 240,- Sk je predsa len cena hodná zamyslenia. Vychutnal som si môj asi najdrahší drink v živote a postupne sme sa začali zbiehať na parkete. No ono to ani parket nebol, skôr sa tancovalo medzi stolmi. Hudba taká nejaká nemastná neslaná... Zabavili sme sa ale fajne...Taxíkom sme sa vrátili do hostela a čakali na ďalší deň :-)













Ten sa začal cestou na Princove ostrovy, konkrétne na najväčší z nich. Ostrov Buyukada-Nizam.


View Larger Map

Skoro dvojhodinová plavba loďou bola pre mňa uspávanka a dobre som si oddýchol. Postupne sme zastavovali na ostatných ostrovoch a nakoniec sme sa dostali na ten náš... Naobedovali sme sa, mrkli sme mesto a potom jedného z nás napadla spásonosná myšlienka... bicykel! Je tu požičovňa, poznáme majiteľa, urobí dobrú cenu! Paráda! Po chvíľke sme sedeli na bicykloch a putovali mestom. Veľmi obľúbená atrakcia je jazda v koči ťahanom koňmi. Všade boli koníky a samozrejme sem-tam na ceste aj nejaký ten darček od koníkov... Veľmi sa mi páčila starostlivosť o cyklistov. Nakoľko je cyklistika na ostrove obľúbená, venujú pozornosť bezpečnosti. Minulý rok sa vraj zabilo sedem cyklistov a tento rok traja! Pri opúšťaní mesta sme museli prejsť kontrolou bicyklov. Vyskúšali nám brzdy, prehadzovačky a v prípade problému opravili danú vec priamo na mieste. Po úspešnej kontrole sme pomaly putovali okolo ostrova. Po dorazení do "centra“ ostrova, čo bolo vlastne veľké parkovisko, kde sa aj koníky otáčali, sme sa rozhodli vystúpiť na najvyšší vrch ostrova. Makačka to teda bola riadna a po dlhom čase som opäť vedel o tom, že mám nejaké nohy. Výhľad na vrchole však stál za to. Istanbul ako na dlani, výhľad až na SR :-) . Po pár fotkách sme si ešte naplánovali okružnú jazdu okolo ostrova. Tá trvala asi pol hodku, no takisto stála za to. Po náročnom dni sme sa ubití k smrti opäť plavili do Istanbulu a cestovali do Kocaeli.

Istanbul stál za to, rád sa tam opäť vrátim :-)

Kemp #1 hlási úspešne pristátie!

10. júla sa kemp #1 dožil svojho úspešného vyvrcholenia. Tento deň bol venovaný prezentácii o Turecko od študentov. Pripravili nám tance, tradičné pesničky, hymnu a samotnú prezentáciu. Dozvedel som sa opäť niečo nové. Na obed nám pripravili typické pochutiny z tureckej kuchyne. Prevažne všetko bolo korenené a štipľavé, no pochutnal som si.

Večer nasledovalo oficiálne ukončenie na pôde mesta. V sále v meste sme sa zišli spolu s rodičmi študentov a zástupcami mesta. Keďže prevažne všetko bolo v tureckom jazyku, môžem iba predpokladať, že tam bola ďakovná reč a nejaký ten príhovor od prezidntea AIESEC Kocaeli. Zaujímavé bolo, že skôr ako išiel niečo povedať, uviedol ho nejaký človek z AIESEC Kocaeli. Funguje to teda ako vo veľkých firmách :-) Nasledovalo odovzdávanie diplomov pre študentov a nejaký ten tanec spolu s nimi. Teplo tam bolo ako v pekle, takže sme všetci boli prepotení do nitky... Potom sme spravili "pár" fotiek. Bol som šoknutý, keď prišla za mnou dáma v najlepšom veku a s otázkou "Martin?". Bola to mama jednej dievčiny. Veľmi sme nepokecali, keďže nevedela po anglicky :-( Bol to však pekne strávený deň.

Veľmi sa mi páči, že tento projekt je skutočne prezentovaný a vnímaný ako niečo dôležité. Keď som sedel v miestnosti spolu s rodičmi detí, zástupcami mesta, pozeral som sa na vlajku mesta a Turecka, kde vedľa nich bol banner AIESEC, uvedomil som si, že presne toto je tá pravá PR aktivita. V mysliach rodičov sme vnímaní ako zodpovední ľudia, ktorí pracujú s mladými ľuďmi, s talentami...pre študentov to bola zasa obrovská skúsenosť so zahraničnými ľuďmi, s angličtinou. Už v 16 rokoch vedia, čo je AIESEC. S tým máme my na Slovensku zatiaľ problém :-( Teším sa na kemp #2, na nových ľudí a na ešte krajšie zakončenie...

West Black Sea Tour... alebo je Čierne more slané?

WAAAAU! Tak na túto akciu som sa tešil ako malé dieťa. Počas víkendu od 04. do 05. júla na mňa čakal zážitok spojený s morom... konečne! Ide o ďalší projekt AIESEC Kocaeli. Cestuje sa po pobreží Čierneho mora. Zúčastniť sa môžu AIESECári, stážisti z iných krajín a v neposlednom rade ktokoľvek.

V piatok 3. júla sme sa začali zbiehať v reštike. Zoznámil som sa s veľa ľuďmi, medzi inými aj s chalanom Jaime a dievčinou Cristina z Kolumbie. Padal som na riť, keď ma privítali so slovami "Muďo? Slovakia?". V Žiline máme totiž stážistku z Kolumbie a už ich na mňa pripravila :-) Pokecali sme, vychutnali si vodnú fajku a zahrali dámu.

Okolo druhej v noci sme vyfasovali zmrzlinu, lebo Algida je partnerom projektu. Nasáčkovali sme sa do busov a vyrazili. K najbližšej zastávke to bolo asi 5 hodín.

Nad ránom sme prišli do mestečka Safranbolu.

View Larger Map

Je to malé mestečko chránené UNESCOm. Všetky domy sú nádherne rovnaké, moderná zelano-modrá vila by si tu miesto teda nenašla! Naraňajkovali sme sa a vybrali sme sa do múzeí. Potom nasledovali turecké kúpele Hammam. Rozdelené sú na mužskú a ženskú časť. Je to pekná stará budova. Už pri vstupe bolo o nás poriadne postarané. Uteráky, balíček so šampónom a inými vecami. Po vstupe sme sa v hlavnej najväčšej miestnosti umyli, posedeli pri vode, pokecali. Pre mňa bol teda "neskutočný" zážitok, že umývanie robili chalani tak, že umýval jeden druhého. Tzn. hlavu, chrbát a ruky. Veta od jedného chalaniska "I make you!" ma teda zabila! Vraj "Urobím ťa!". No šak teda urob. Potom som ho za odmenu pohladkal aj ja... Ďalšia miestnosť bola sauna, kde bolo pochopiteľne teplo ako v tureckom pekle! Poslednou špecialitkou bola masáž. Pozostávala z očisty niečím ako "šmirgeľpapier" a potom zo samotnej masáže. S chlapíkom som pokecal, že Slovakia a podobne...

Nasledovala cesta do mestečka Amasra. Tam sme mali menší výlet a večeru.

View Larger Map

Nakoniec sme sa premiestnili do mesta Bartin.

View Larger Map

Tam sme sa ubytovali v hoteli. Sranda bola, že som na izbe býval s Kolumbičanom Jaime. Večer bola párty, kde sme sa všetci zabavili, zatancovali a kecali...

Nedeľa bola veľmi zaujímavá. Po skvelých raňajkách sme sa nasáčkovali do busov a vyrazili k moru. Jachta na nás čakala a tak sme sa už behom pár minút plavili. Plavba bola nádherná, útesy sa trblietali a skaly sa ukazovali v plnej kráse. Dorazili sme k pobrežiu, kde sme si zaplávali na piesočnú pláž. Nie veľmi rozumne som si rozvrhol sily a tak som asi v polovici začal mať problémy s nohami. Fakt mi nebolo všetko jedno... Našťastie som dorazil celý. Pobudli sme na pláži a motorovým člnom sme sa vrátili späť na loď. Tam sme absolvovali grilovačku, papanie, muziku... akoby vystrihnuté z amerického filmu so stredoškolákmi :-) Po ďalšej plavbe sme si opäť zaplávali a pomaly sme nabrali kurz späť. Mrkli sme hrad a opäť sme sa naskladali do busu, aby sme sa vrátili do nášho známeho Kocaeli :-)

Tento zážitok bol zatiaľ ten najintenzívnejší a skutočne mi pripomínal leto ako má byť!

Čo je vlastne AIESEC Kocaeli?

Postupom času začínam zisťovať, ako to v AIESEC Kocaeli "chodí".

Ľudia tu nesmierne makajú. My sme ľudia z iných krajín, zo zahraničia, z "iného sveta"... Nevieme sa v Turecku orientovať, sme zraniteľní tak, ako každý iný cudzinec na Slovensku. Oceňujem starosť ľudí v AIESEC Kocaeli. Vždy je na blízku niekto, kto nám pomôže, kto nám vykomunikuje potrebné veci v turečtine, kto nás pozve domov na tureckú večeru. Vidno, že títo ľudia myslia najskôr na nás a potom na svoje záľuby, je to jednoducho ich práca. Trávia s nami veľa času, aj keď by ho mohli tráviť s rodinou, kamarátmi, frajerkou... Samozrejme, nájdu sa veci, ktoré by som im mohol výčítať, no stále je to len kvapka v mori...

V AIESEC office som bol niekoľkokrát. Nachádza sa v centre mesta, skladá sa z viacerých menších miestností. Nevyzerá veľmi profesionálne a reprezentatívne, no aj napriek tomu tam ľudia odvádzajú kus roboty. Trávia tam veľa času pracovaním, diskutovaním... Občas mi niektoré situácie na office pripadali ako zabíjanie času, lebo všade hrala hudba, každý behal z miestnosti do miestnosti... Pre nich je to však uvoľnená kamarátska atmosféra a každý si hľadí svojho...

Čo sa týka projektu MySelf-MyWorld, ktorého sa zúčastňujem, tu vidím viac detailov. Starostlivosť o nás je na vysokej úrovni. Niekedy nás až vytáča, ako nám plánujú voľný čas :-) No nebyť tohto, nezažijeme všetky tie skvelé veci. Myslím si, že za všetkým je fakt, že nám chcú veľa ukázať, byť s nami... Pre mňa, človeka, čo má vždy predstavu o ďalšom dni, je každodenným zápasom prekonať fakt, že častokrát nie sú veci pripravené, nevieme základné predpoklady práce, ktorú ideme robiť... Jednoducho oni tu veľmi neplánujú. Z toho potom vznikajú nemalé problémy. Takisto komunikácia je bode mrazu. Vec, ktorá sa dá vyriešiť jednoducho sa naťahuje, lebo Fero nevie o Janovi...

Vidím veľa medzier, ktoré nie je zložité vyplniť. Či už ide všeobecne o prácu ľudí v AIESEC Kocaeli alebo o náš projekt. No na druhej strane vidím aj medzery na strane našej, na Slovensku. Máme sa čo od Turkov učiť...

Čo je vlastne Turecko?

Turci sú obrovskí patrioti. Všade sa stretnete s tureckou vlajkou. Sú na ňu hrdí a pyšní. Červená symbolizuje krv (každý vieme z histórie o bojoch v oblasti dnešného Turecka). Mesiac a hviezda sú zobrazené tak, ako ich možno vidieť v kaluži krvi. Zimomriavky mi prebiehajú telom, keď si spomeniem na mladé dievča, ktoré nám o tom hovorilo. Tak symbolizujúce, no tak kruté zároveň...

Ich náboženstvo, islam, necítiť na každom kroku tak, ako som si predstavoval pred mojou cestou do Turecka. Niektoré fakty a veci sú pre mňa nové, no pre mňa to nie je nič obmedzujúce alebo nepochopiteľné. Typické zahaľujúce oblečenie žien nevidno až tak často. Sukne, make-up na tvárach dievčat je úplne normálna vec. Typická čiapka mužov taktiež nie je na každodennom poriadku. Všetko to závisí od človeka a od toho, ako chce ukázať svetu, že jeho náboženstvom je islam. Pre mňa netypické sú “hrajúce“ mešity. Niekoľkokrát do dňa z nich znie modlitba (skoro ako pieseň). Vtedy Turci môžu normálne pokračovať v práci alebo sa modliť. Výnimka je v piatok na obed (napr. posledný piatok som bol upozornený, že musím okamžite vypnúť hudbu na notebooku). V tom čase znie totiž najdôležitejšia modlitba v týždni.

Úcta k ženám alebo starším funguje ako u nás. V autobuse sa nájdu takí, čo miesto uvoľnia, ale aj takí, čo si sedenie vychutnávajú ďalej. Šťastné turecké rodinky na uliciach, plážach vyzerajú ako slovenské, nemecké, americké... Ako som už spomínal, na ulici alebo na trhu sa snažia predať všetko... od vreckoviek až po ľadovú vodu vo fľaši (toto je však super biznis v horúčavách). Neďaleko nás je futbalový štadión. Práve tento rok Kocaeli spadlo z prvej do druhej ligy :-( Uponáhľaný štýl života mi pripomína slovenské ulice a obchody. Na druhej strane zo skúseností s tureckými ľuďmi v AIESEC môžem povedať, že na všetko majú čas a rozhodnutia nerobia ihneď. Ak je na semafore červená, no jasne vidno, že “nikto nikde“, prejdú na červenú, akoby nič. Sú pohostinní, pomôžu na autobusovej stanici, usadia nás v reštaurácii... Možno za niektorými vecami treba vidieť aj fakt, že my, turisti, znamenáme pre nich zisk, a teda niekedy je ich správanie možno umelé. Myslím si však, že toto funguje všade vo svete. Bezpečnosť v meste nie je až tak vysoká. Turisti sú veľmi zraniteľní, o čom som sa presvedčil na vlastnej koži. Treba však vedieť, s kým, kam a hlavne kedy ísť. V tomto mi domáci kamaráti veľmi pomáhajú.

Po troch týždňoch v Turecku môžem s čistým svedomím povedať, že túto krajinu mám rád. Veľmi mi pripomína naše Slovensko. Pre tých, čo mi na Slovensku pred mojim odchodom hovorili, že islam je kravina, že ľudia sú tu čierni, že sú tu tvrdé pravidlá... „Otvorme spoločne oči a pozrime sa na seba! Zistíme, že nie sme majstri sveta! Zistíme, že nie sme nevinní! Možno pre človeka z Turecka je kravina naše náboženstvo, naše zvyky, naša krajina... Každý sme iný, každá krajina, každá kultúra... Nikto si však nezaslúži byť ponižovaný alebo počúvať urážky od ľudí, ktorí nevytrčili nos z domu a informácie majú z médií alebo z vlastnej bujnej fantázie!“

Tento článok by som rád aktualizoval na základe mojich ďalších skúseností, takže ak máte záujem vedieť, či som časom zmenil názor, viete, čo čítať ako prvé ;-)

Čo je vlastne Kocaeli?

Dlhšiu dobu mi trvalo pochopiť, čo je Kocaeli. (čítaj "Kodžaeli"). V skutočnosti je to provincia, teda nie mesto vzdialená asi dve hodinky od Istanbulu. Veľmi blízko je Čierne a taktiež Marmarské more. Hlavným mestom Kocaeli je Izmit, ktorý sa často používa ako ekvivalentný názov pre Kocaeli. Práve v Izmite sa nachádzame. Pre nás je možno najlepšie prirovnanie, že provincia je ako okres s mestami, no mestá sú nacapené veľmi blízko seba, resp. sú zlúčené v jeden celok.


Nejaké tie info o Kocaeli:
http://en.wikipedia.org/wiki/Kocaeli_Province

17. augusta 1999 bola táto oblasť zasiahnutá zdrvujúcim zemetrasením. Zničené bolo takmer všetko, pomáhali iné krajiny, svetová banka... Odvtedy sa buduje oblasť nanovo. V mnohých prípadoch je skutočne vidno, že budovy a cesty sú nové.

Tu sú informácie a obrázky. Je sa na čo pozerať, niektoré čísla sú skutočne šokujúce...40 000 mŕtvych, 55 000 budov zničených, žiadna voda a jedlo, elektrika...
http://www.koeri.boun.edu.tr/depremmuh/eqspecials/kocaeli/kocaeli_eq.htm
http://nisee.berkeley.edu/turkey/report.html#Summary
http://iisee.kenken.go.jp/quakes/kocaeli/seismic.htm
http://web.deu.edu.tr/atiksu/ana13/ana13.html


Posledný zo spomínaných linkov je zaujímavý tým, že sa dajú vypočuť tri rôzne znenia (zvuky) zemetrasenia. Keď človek zavrie oči a vcíti sa do situácie ľudí, ktorí okolo tretej ráno spia práve keď sa začína triasť zem, uvedomí si, čo znamená prežiť zemetrasnie...














Veľmi dobre prepracovanú tu majú dopravu. Či už v Kocaeli alebo medzi mestami. Vždy keď sme išli mimo Kocaeli, kúpili sme si lístok v predajni v meste a malým autobusom nás odviezli na stanicu, kde nás presne usmernili na daný autobus. Všade sú chlapíci v oblekoch a s kravatami, majú teda jednotné oblečenie.

Takmer všetko je riadené vládou, resp. mestom. Existuje tu niečo ako u nás na Slovensku vyšší územný celok. Názov je "Kocaeli Buyuksehir Belediyesi". Zastrešuje všetko, čo je spojené s mestom, primátorom a teda vládou krajiny. Budujú cesty, stavajú budovy, riešia turizmus a nezamestnanosť. Na každom kroku možno vidieť obrázok kolesa, veže, námorníka (ak to je námorník :-( ), teda logo. Je na sedačkách v autobusoch, lodiach, na stĺpoch na uliciach, na lavičkách v meste, pri štátnych budovách... Na ich stránke http://www.kocaeli.bel.tr/ možno nájsť stratégiu a víziu mesta, plány do budúcnosti, novinky... Platí, že ak sa niečo deje (oslavy, stavby, problémy,...), vždy je to spojené s mestom. Hm, teraz som sa zamyslel nad tým, že používam pojem “mesto“, no myslím tým provinciu Kocaeli :-)

Bál som sa...išiel ma zabiť!

"Do riti!" Povedal som si pri ďaľších cestách autobusom v Kocaeli. Myslel som, že tá prvá bola výnimočná a autobus meškal, tak valil, ako blázon. Nie, nie...Každá jazda autobusom je rally. Netrápi ich rozbitá cesta, zúžená vozovka... Valia a pri tom trúbia. Sú to pre nich signály typu "Hej Fero, idem ja, Ty stoj!", "Pozor, máš ma za riťou" alebo "Som tu, chce niekto nastúpiť?" Skutočne sa na zastávkach nezastavuje, iba ak niekto na nej zamáva na bus, vtedy vodič zastaví. Je to vlastne parádne efektívne. Na druhej strane človek na zastávke o autobuse vie, lebo ten vždy pred ňou vodič zatrúbi (posledný zo spomínaných signálov :-) ).

Neustále mám pocit, že sa niekam ponáhľajú, že chcú niečo stihnúť. Je vidno, že každý nervózne čaká na zelenú na semafore. Keď vidím tie kopce v meste a náš autobus rútiaci sa dole, kde popri ceste sú zaparkované autá, behajú deti a sem tam sa vyskytne nejaká ta diera, mám pocit, že ten lístok do tureckého pekla je iba jednosmerný...

Stále má 4 žuvačky v ústach...alebo naše vzťahy

Bolo to pre mňa veľmi nepríjemná skúsenosť prísť sem v čase, keď ostatní tu boli už týždeň, dva. Bolo ťažké stať sa členom tímu. Bolo ťažké dostať sa na rovnakú úroveň ako ostatní. Teraz som videl a pocítil, že ľudské vzťahy sa vytvárajú rýchlo a je niekedy komplikované stať sa ich súčasťou s nejakým tým "handicapom". Pre mňa to bol práve neskorší príchod do Turecka.

Postupom času som si našiel cestu ku každému z 14 "interns", tzn. ľudí na stáži. Sú tu mladí ľudia zo Singapúru, Hong Kongu, Kanady, Nórska, Ruska, Poľska, Ukrajiny, Kazachstanu, Veľkej británie a Indonézie. Je zaujímavé diskutovať s nimi o veciach známych, neznámych. V Singapúre bolo ešte donedávna zakázané žuvanie žuvačiek na verejnosti, lebo veľmi znečisťujú verejné podlahy, chodníky. Poľsko je zas najväčší producent zemiakov na svete. V Kanade nebývajú v iglu, ako si ľudia myslia a v Kazachstane majú svoj vlastný jazyk, no používajú ho iba na úradných dokumentov, inak používajú ruštinu. Všetky základné informácie o krajinách sme sa dozvedeli postupne na prezentáciách každého intern. Niektoré boli naozaj zábavné!

Čo sa týka študentov, vzťahy sú skvelé. Pravidelnými akciami, ako čaj, plaváreň, šport si nachádzame k sebe cestu a sme kamaráti. Naozaj sa na niektorých ľudí ráno teším, máme si čo povedať a ukazuje sa, že na začiatku kempu sa iba hanbili rozprávať, pretože veľa z nich vie veľmi dobre po anglicky.

Ohľadom angličtiny je to skutočne zaujímavé. Niektorým rozumiem parádne. Iní (UK :-) ) mi musia vetu niekedy zopáknuť, lebo prízvuk a rýchle rozprávanie je pre mňa zabijak. Angličtina Kanaďana je parádna a od neho sa mám veľa čo učiť. No a jedna osoba je pre mňa nezdolateľná, lebo keď spustí, tak mám stále pocit, že má v ústach 4 žuvačky. Asi nejaká značka, keď má stále toľko chuti :-D

Zaujímavé je, že človek sa rozpávaním o iných krajinách nedozvie informácie iba o cudzej krajine, ale vtedy začne vnímať rozdiely oproti tej našej. Zistí, že nie sme až takí majstri sveta, že nie sme nevinní a že nie všetko, čo robíme je dobré. Opäť je to pre mňa zážitok a skúsenosť debatovať o všeličom a tak byť súčasťou multikultúrneho kolektívu. Zažívam to, čo v AIESEC stále dokola omielame a zdôrazňujeme...

Adrenalín až v ústach!

Jeden z nezabudnuteľných zážitkov bol návšteva Amusement parku, teda zábavného parku. Na úvod som sa odfotil s ťavou (štvornohou samozrejme :-) ). Sranda bola, že fotka stále 1 lýru a ja som ich mal asi 6 zadarmo. Domáce baby to s ujom vydebatovali :-) Čakali na nás ďalšie atrakcie, ako autíčka, veľké koleso, lode, a ďalšie iné, ktoré sa však inak volajú ako u nás. Prvé sme absolvovali autíčka, kde sme si dali do tela. Potom sme skúsili Disco, čo je veľká plošina a potom nasledovala Dancer (asi tak nejak ten názov). Išlo o riadnu pecku, lebo sme sedeli tvárou von a obrovský tanier sa hojdal a točil. Parádny zážitok. Nad poslednou atrakciou som uvažoval asi minútu, no potom som sa rozhodol, že to dám... dal som! Išlo o Ranger, teda loďku, ktorá sa točí o 360°. Sem tam sa zastaví úplne hore, teda hlavou dole. Bol to najlepší zážitok z celého dňa. Chcel som ísť ešte raz, no museli sme ísť na posledný bus :-(

Stále nechápem, či je tu toľko turistov (nie su tu pláže, tak pochybujem) alebo domáci majú čas a peniaze na takéto atrakcie. Okolo 22:00 tam totiž bolo neskutočne veľa ľudí, na prasknutie! Tak ďalší zážitok za mnou... :-)

Šak daj aj dve, neser sa!

Ako som spomínal pohostinnosť Turkov, tak som mal možnosť pocítiť ju aj v neočakávaných situáciách.

Pri prechadzke na pobreží sa blížila búrka. Sadli sme si do presklenej reštiky. Objednali sme si zmrzlinu, colu a šíšu, tzn. vodnú fajku s príchuťou jablka. Natočili sme si parádnu priterž mračien a pustili sa do zmrzliny. Paráda bola, že lyžičky nám dali z čokolády. Kedže som polovicu zjedol a tá druhá sa mi roztopila, vypýtali sme si kovové lyžičky. Bafkáme si z fajky, rehoceme sa ako kone a zrazu k nám prichádza čašník s koktailami. "Hmmm, strýco, ale to sme si neobjednali!". Vraj "Gratis", povedal. Po krátkej debate z neho vyliezlo, že keďže sedím za stolom so štyrmi dievčinami z Ruska, tak sa rozhodol nám venovať takúto pozornosť. Koktail bol fajný... Povedal som si, že mohol doniesť aj dve várky, nie len jednu :-)

Po napapaní sme sa pobrali na posledný bus. Lialo ako debilné. Dokonca ľudia vychádzajúci z reštiky nastupovali do pristavených áut tak, že zadok auta bol v reštike, lebo okolo nej bolo asi 30 cm vody a bolo nemožné prejsť. My, Rusko-Slovenskí partizáni, sme to však preleteli a valili sme na bus.

Iná situácia sa mi stala v predajni s mobilmi. Slečna za pultom nám venovala šnúrky na mobil. Mne dala modrú...vraj pre modré oči. No mohla dať aj dve, šak aj oči mám dve :-)