Teplota -10° C v Turecku! Nemožné? Hmmm...

Jednou z ďalších akcií so študentmi bolo klzisko. Trochu paradox ísť na klzisko v 40 stupňových horúčavách. Pre mňa toto korčuľovanie znamenalo omnoho viac...

Bol som tak malý, že som za sebou ťahal gumeného káčera, keď som stál v živote asi 3 krát na korčuliach. No boli to tie dvojnožové na každú korčuľu, takže s rovnováhou som problém nemal.

Teraz som si však povedal, že aj väčšie lamy sa naučili korčuľovať, tak prečo nie ja... Nebol som teraz jediný. Viac študentov a stážistov nevedelo korčuľovať... Psychicky, fyzicky a sexuálne ( :-) ) som sa pripravil a vyrazil za dobrodružstvom :-) Korčule mám obuté, rovnováhu na koberci udržať viem, no ale stavím sa, že na ľade si po dvoch sekundách rozbijem papuľu ani nebudem vedieť ako! Hehe huha haha... Ono to celkom ide... a samo! Začal som rátať pády na zem, zatiaľ mám na konte krásnu nulu. Prvé kroky, odrazenie, naberanie "rýchlosti", prvý oblúk ááá skoro pád.

Popri mojich korčuliarskych skvostoch si ma všimol jeden "lovec talentov". Mladý chalanisko v žltom tričku, ktorý vyzeral, že sa s korčuľami na nohách narodil. Na otázku typu, ako dlho korčuľujem som sa usmial a povedal, že momentálne asi 20 minút a že sa o to snažím prvýkrát v živote! Týpek sa začudoval a povedal, že ešte zopár tréningov a bude zo mňa profík. Zoznámil som sa s jeho dvoma kamarátkami, ktoré nám robili tlmočníkov, keďže "Fero" nevedel po anglicky.

Bol to pre mňa výnimočný deň. Cítil som sa ako po zdolaní Mont Everstu! Na konci dňa mi na konte zostala bilancia pádov rovnajúcej sa veľkej nule... Bola to pre mňa výzva postaviť sa pred vyše 50 známymi ľuďmi na korčule. Jednoduchšie bolo povedať, že nejdem, lebo sa bojím, že nebudú mať moje číslo korčulí, že sa necítim dobre alebo že už mám iný program. Ja som to však zobral ako výzvu. A tie sú v živote na to, aby sa prijímali a nie zahadzovali! Nemusia sa totiž opakovať!