Všetko má raz koniec...

Áno, všetko má raz koniec. Aj táto stáž...

Po poslednom stretnutí so študentmi dnes ešte veľa ľudí rozprávalo o tom, aká bola táto stáž, títo ľudia, tento svet. Viacerí sme ležali v izbe a nahlas uvažovali, aké to celé bolo pekné. Nechcem nič dramatizovať, nič zveličovať či vyvolávať nostalgickú náladu. Pravda však je, že máme za sebou kus života, kedy sme spolu bývali, pracovali, plakali a smiali sa... Nedá sa to tak ľahko vymazať.

Od týchto ľudí si odnášam so sebou nové spomienky a dobrodružstvá, nové pohľady na svet a rady...
















Chodba, kde bol vždy ruch a krik je teraz prázdna. Spod dverí nepreniká svetlo... Pomaly sa každý poberá k ďalšiemu kroku svojho života... na dovolenku, domov, na výlet po Turecku, či na výlet do inej krajiny... Aj ja sa poberiem. Na výlet do mesta Alanya a potom do Istanbulu.

A potom...

Kemp #2 hlási úspešné pristátie!

A tak sa nám po Global Village oficiálne dovalil do cieľa kemp #2...

Posledný krát sme stretli so študentmi. Išli sme sa vyblázniť do aquaparku neďaleko Kocaeli.

Bol som v rozpakoch ohľadom kvality študentov v prvom a v tomto druhom kempe. Študenti z každej skupiny mali niečo do seba... mladší, starší, úroveň angličtiny, záujmy, ktoré úzko súvisia práve s vekom. Myslím si, že druhá skupina si odniesla viac, ako prvá, tým, že v nej boli starší študenti. Pre prvú skupinu znamenal tento kemp možno jeden z prvých kontaktov so zahraničnými osobami, s tréningami, so vzdelávaním iným štýlom ako v škole...
Na konci dňa po večeri nastal moment lúčenia a to bolo ťažké pre všetkých. Každý tu mal kamarátov, každý mal niekoho rád... Zasa to bol dôkaz toho, že sme robili prácu dobre. "Budeš mi chýbať...", "Príď ešte do Turecka..." boli časté vety študentov... so slzami v očiach...

Opäť sa však potvrdilo, že sú to ľudia úprimní a s dobrým srdcom :-) Počas dvoch týždňov s nimi sme dostali darčeky, absolvovali sme pekné sedenia, debaty o všeličom. Pozvania domov k študentom, či do Istanbulu alebo iných miest Turecka boli pre nich samozrejmosťou...

Polovica sveta na jednom pobreží... alebo slovenská a ruská vlajka sú rovnaké, však?

Oficiálnym vyvrcholením celého kempu, nie len druhého, bola akcia s názvom Global Village. Ide o klasickú AIESEC akciu, ktorá sa koná na konferenciách, seminároch a všade, kde má zmysel. Ten má zväčša tam, kde sa zídu rôznorodé skupiny ľudí. Na národných slovenských konferenciách sú to jednotlivé LC (pobočky) Slovenska, na medzinárodných konferenciách sú to rôzne národy. Prezentujú svoju kultúru, jedlo, pitie, oblečenie, jednoducho svoju krajinu.

Pre mňa znamenala táto Global Village mnoho, keďže to bolo oficiálnym ukončením niečoho, na čom som pracoval skoro dva mesiace. Mali prísť študenti, ich rodiny, zastupitelia Kocaeli, médiá. Miesto bolo pobrežie priamo v meste. Nešlo o pláž, keďže v Izmite je veľa prístavov a voda nie je čistá, kvôli priemyslu, vrtom a rafinériám.

Zo začiatku sme boli sklamaní, pretože nebolo pripravené všetko, na čom sme sa dohodli. Taniere, nože, lepiaca páska... No vyriešili sme všetko a pekný večer sa mohol začať.














Každý prezentoval svoju krajinu, každý bol pyšný na svoj stôl s jedlom, promo materiálmi, vlajkou... Ruské koláče, či žuvačka, ako náhrada mäsa z Hong Kong boli zážitok :-) Oblečenie mali ruské devy zariadené na jednotku, no slovenskí šuhaji sa zahanbiť nenechali a ukázali kus Slovenska v nejakom tom kroji. Vlajky Ruska a Slovenska si mýlil každý druhý človek, no čo narobíme :-( Naša Figaro čokoláda, Deva tyčinka, či chrumky zaujali a na tanier sme museli prikladať pomaly, aby sme o hodinu mali čo na stole! Bohužiaľ kvôli organizačným dôvodom nebolo možné pripraviť nejaké to jedlo, ako halušky, osúchy, langoše :-(

Veľmi sa mi páčilo, že ako študenti a okoloidúci sa pripojili k tancom, spevom a celá atmosféra bola veľmi priateľská. Ľudia sa pýtali, my sme odpovedali. Bolo to pekným oficiálnym zakončením našej práce... niečoho, na čom sme dlho pracovali. Pre niektorých to bola posledná šanca stretnúť sa so stážistami a kamarátmi, pretože mali naplánované dovolenky, tábory. Pre mňa to znamenalo posledný krát sa porozprávať s kamarátmi, či už z radov študentov alebo ľudí, ktorých som spoznal. Pomaly ale isto som začínal cítiť, že niečo sa končí... niečo pekné sa končí...

Jasné teta, prisadnite si...Starajú sa o nás vzorne!

Medzi ľuďmi sú tu veľmi dobré vzťahy. Či už medzi stážistami alebo študentmi alebo oboje :-) Dôkazom toho sú aj pozvania študentov stážistov na rôzne akcie a aktivity. Pre mňa bolo cťou prijať pozvanie na domácu večeru k študentke Hazal.

Večere sa zúčastnili štyria študenti, najlepší kamaráti a my, štyria stážisti. Partiu štyroch kamarátov volám BiG 4. Hazal, Oznur, Seval a Okan sú takmer stále spolu.

Išli sme na kávičku do mesta, absolvovali sme nákup (slané, sladké, alko a nealko, ...). Pri tom alku som sa celkom pobavil, lebo vraj pre rodičov to nie je problém. Študenti majú 16 a 17 rokov, no fajčia jednu od druhej a chodievajú pravidelne sadnúť na nejaké to pivko alebo Raki. Nevedel som ako sa mám správať, pretože to bolo vo voľnom čase, teda nebol som tam v pozícii akéhosi učiteľa alebo dozoru.

Doma bolo všetko pripravené. Večera, koláče, pitie... Bolo fascinujúce sledovať 16 a 17 ročných mladých ľudí, ako sa o nás starajú, ako nás obsluhujú. Veľmi milo som bol prekvapený, keď sa rozhodli každému z nás stážistov darovať darček. Bolo to tak jednoduché a tak milé! Človeka si vedia ceniť...

Zaujímavosťou bol príchod mamy okolo polnoci. Tá si nerobila s ničím problém a po predstavení si k nám prisadla. No kus mamy ako má byť! Ukecaná, vie komunikovať po anglicky. Zasmiali sme sa, zjedli čosi, vypili a mama sa pobrala zasa preč.














Problém nastal okolo 01:00, keď nám došla moja milovaná Raki! Teta mama kúpil nemohla, obchod je zavretý... Ok, mrknime sa do jednej večierky asi 15 minút odtiaľto. Zaujímavé bolo ísť ulicami mesta o takomto čase. Vyzeralo to skoro ako na Slovensku, len tam bol väčší ruch a viac autobusov :-) Sklamaní sme ostali, keď aj večierka bola zavretá. Po dlhšom premýšľaní sme sa zhodli na tom, že sa poberieme domov a piť budeme minerálku. Po ceste sa nám však naskytol pohľad na pána, ktorý práve zavieral obchod s alkoholom a cigaretami. Nebolo ho treba dlho presviedčať, šak mu išlo o kšeft. Ochotne nám opäť odomkol a zdvihol mreže a pozval nás do svojho kráľovstva. Po ceste späť nás obiehal tento chlapík na aute, tak sme sa zviezli, aj keď som dlho uvažoval, či je bezpečné nasadnúť :-( Rozbehnutý večer pokračoval v štvorke, trojke a nakoniec v dvojke...Raki sa statočne dopila...

Bol to pre mňa zaujímavý deň a večer. Stráviť ho s týmito ľuďmi bolo veľmi zaujímavé. Pre študentov to nebola ožran párty, ale uctenie a prejavenie kamarátstva. Aj napriek nižšiemu veku sa nikto neopil, skôr sa každý zdravo rozkecal...

Sme slávni! Spoločná fotka s primátorom to istí!

Jedného pekného víkendu sme sa skupinka vybrali na výlet do hôr. Každú nedeľu totiž primátor Kocaeli organizuje výlet do hôr v okolí. Vstup je voľný, autobus zadarmo. Nakoľko sa zúčastniť môže ktokoľvek, počítali sme s nenáročnou túrou kvôli starším spoluobčanom. Rozhodol som sa zúčastniť tohto výletu, nakoľko to je niečo nové. Nemal som v Turecku možnosť ísť na výlet do hôr, prejsť sa, nadýchnuť sa čerstvého vzduchu...

Tak aj bolo! Skoro na vrchol kopca nás vyviezol autobus. Tam sme si dali menšiu rozcvičku, ktorá mi pripomínala Spartakiádu, aj keď som ju nikdy nezažil :-) Už tam sme vzbudili pozornosť, keďže nie je medzi toľkými Turkami ťažké vytŕčať z radu. Ujo Jano, ktorý viedol rozcvičku nás pochválil a pozdravil. Nasledoval výstup na vrchol. Trvalo to asi hodinku. Tam sme opäť zaujali, tentokrát samotného primátora İbrahim Karaosmanoglu. Počas našich 2 minút slávy sme pózovali pred kamerami a fotoaparátmi plno novinárov. Nasledoval zostup a raňajky. Tie boli z rovnakej reštaurácie ako je jedlo v našej ubytovni. Malý rozdiel tam však bol a tak som si pochutnal :-)








Cestou k autobusu sme "stretli" hada a po peknom dni nás čakala už iba cesta späť...

Ešte raz a fakt ťa vyhodím!

V Turecku je veľmi obľúbená spoločenská hra XY . U nás je známa pod názvom Backgammon. Ide o hraciu plochu veľkosti hracej plochy šachu alebo dámy. Obvykle na drevenej ploche býva z druhej klasická šachovnica. Hrá sa s čiernymi a bielymi kameňmi (nie je teda problém hrať aj spomínanú dámu) a dvoma kockami. Úlohou je sa so všetkými vlastnými kameňmi dostať zo začiatku hracej plochy na koniec pri dodržaní pravidiel. Zaujímavé je používanie „vyhodenia kameňa“ súpera. Je to veľmi jednoduché, no nebezpečné zároveň. Keďže štartuje z vášho cieľa, má jedinečnú príležitosť vyhodiť váš kameň :-)

Nakoľko pravidlá sú jednoduché a netreba na ich pochopenie diplom z fyziky, rýchlo som sa do toho dostal. Bolo zaujímavé hrať túto hru pomaly s každým, kto sa v kempe vyskytol. Či už to boli študenti alebo stážisti, personál ubytovne alebo ľudia, ktorí sa tam zastavili na čaj. Domáci Turci ju hrávajú v reštauráciách, kaviarňach, hoteloch. Skoro vo všetkých stravovacích a ubytovacích zariadeniach si človek môže túto spoločenskú hru požičať. Je zaujímavé sa pozerať sa na personál, ako vám podávajú hru s kopy, kde je ešte stále vyše 10 kusov. Niekedy musia mať teda vyčlenené špeciálne miesto na skladovanie hier, keďže ide o drevené škatule.

Rusi zvíťazili! Canyon je super auto!

„No paráda!“, pomyslel som si, keď sa ma dvaja študenti spýtali, či by sme behli do internet cafe a zahrali nejaké tie hry. Veľmi sa mi táto myšlienka páčila. Nie som fanatik do hier, zameraný som skôr na stratégie a taktiky, kde musí človek použiť šedú kôru mozgovú...

Zbehli sme sa teda šiesti. Vybrali kaviareň, ja som si zapojil vlastnú myšku (predsa len treba mať overenú „hračku“ v rukách), rozdelili sme sa na tímy...

Začali sme s Call of Duty 2. V Moskve sme Nemcom vyprášili rite! Druhou vypekačkou bol Flatout 2. Opäť ma moje najobľúbenejšie auto Canyon nezradilo. Parádna rozbíjačka, adrenalín, kusy plechu...

Počas tých necelých troch hodín sa miestnosťou šírili nadávky... slovenské, poľské, kanadské a samozrejme turecké!