Rusi zvíťazili! Canyon je super auto!

„No paráda!“, pomyslel som si, keď sa ma dvaja študenti spýtali, či by sme behli do internet cafe a zahrali nejaké tie hry. Veľmi sa mi táto myšlienka páčila. Nie som fanatik do hier, zameraný som skôr na stratégie a taktiky, kde musí človek použiť šedú kôru mozgovú...

Zbehli sme sa teda šiesti. Vybrali kaviareň, ja som si zapojil vlastnú myšku (predsa len treba mať overenú „hračku“ v rukách), rozdelili sme sa na tímy...

Začali sme s Call of Duty 2. V Moskve sme Nemcom vyprášili rite! Druhou vypekačkou bol Flatout 2. Opäť ma moje najobľúbenejšie auto Canyon nezradilo. Parádna rozbíjačka, adrenalín, kusy plechu...

Počas tých necelých troch hodín sa miestnosťou šírili nadávky... slovenské, poľské, kanadské a samozrejme turecké!

Ty si proste králik!

Jedlo v Turecku je veľmi chutné, nemám problém si zvyknúť. Je veľmi podobné tomu nášmu.

Skoro pravidelne na obed či večeru mávame šalát. Sú v ňom zelené listy šalátu, mrkva, cvikla, kukurica a iné dobroty. Keďže zeleniny a ovocia tu jem veľmi málo obľúbil som si tento šalát. Preto som sa pre niektorých stal "králikom". Po zjedení toho môjho dojedám resp. jem celý šalát od spolusediacich. Hneď ako nám ho čašníci doniesli, vedeli niektorí, kam ich šalát patrí... na môj stôl :-)

Môj maximálny výkon bol 5 misiek šalátu. Chutilo, bol som plný, ťažko sa mi chodilo...

Teplota -10° C v Turecku! Nemožné? Hmmm...

Jednou z ďalších akcií so študentmi bolo klzisko. Trochu paradox ísť na klzisko v 40 stupňových horúčavách. Pre mňa toto korčuľovanie znamenalo omnoho viac...

Bol som tak malý, že som za sebou ťahal gumeného káčera, keď som stál v živote asi 3 krát na korčuliach. No boli to tie dvojnožové na každú korčuľu, takže s rovnováhou som problém nemal.

Teraz som si však povedal, že aj väčšie lamy sa naučili korčuľovať, tak prečo nie ja... Nebol som teraz jediný. Viac študentov a stážistov nevedelo korčuľovať... Psychicky, fyzicky a sexuálne ( :-) ) som sa pripravil a vyrazil za dobrodružstvom :-) Korčule mám obuté, rovnováhu na koberci udržať viem, no ale stavím sa, že na ľade si po dvoch sekundách rozbijem papuľu ani nebudem vedieť ako! Hehe huha haha... Ono to celkom ide... a samo! Začal som rátať pády na zem, zatiaľ mám na konte krásnu nulu. Prvé kroky, odrazenie, naberanie "rýchlosti", prvý oblúk ááá skoro pád.

Popri mojich korčuliarskych skvostoch si ma všimol jeden "lovec talentov". Mladý chalanisko v žltom tričku, ktorý vyzeral, že sa s korčuľami na nohách narodil. Na otázku typu, ako dlho korčuľujem som sa usmial a povedal, že momentálne asi 20 minút a že sa o to snažím prvýkrát v živote! Týpek sa začudoval a povedal, že ešte zopár tréningov a bude zo mňa profík. Zoznámil som sa s jeho dvoma kamarátkami, ktoré nám robili tlmočníkov, keďže "Fero" nevedel po anglicky.

Bol to pre mňa výnimočný deň. Cítil som sa ako po zdolaní Mont Everstu! Na konci dňa mi na konte zostala bilancia pádov rovnajúcej sa veľkej nule... Bola to pre mňa výzva postaviť sa pred vyše 50 známymi ľuďmi na korčule. Jednoduchšie bolo povedať, že nejdem, lebo sa bojím, že nebudú mať moje číslo korčulí, že sa necítim dobre alebo že už mám iný program. Ja som to však zobral ako výzvu. A tie sú v živote na to, aby sa prijímali a nie zahadzovali! Nemusia sa totiž opakovať!

Sedí ako sprostá!

Počas oboch kempov prebiehali prezentácie krajín stážistov.

Počas prezentácie Slovenska to pre mňa boli momenty, na ktoré som bol skutočne hrdý! Snáď každý pozná situáciu, keď je na svoju krajinu hrdý, keď cíti pýchu, že má občianstvo tej ktorej krajiny. Hokejoví majstri sveta, úspechy našich lyžiarov... Pre mňa to bol úžasný pocit rozprávať s Tomym o našom Kriváni, ktorý je krivý, lebo sa v minulosti pozeral na zúbožený slovenský ľud... rozprávať o našom bohatstve – vode... rozprávať o haluškách a pekných dievčatách... vysvetľovať, že Kofola nie je Coca-Cola...

Prezentáciu sme sa snažili urobiť vtipnou a zábavnou formou. Nikoho, a už vôbec nie stredoškolských študentov, nezaujímajú čísla a fakty, omáčky a dlhé keci! Preto naša prezentácia obsahovala časti "Vedeli ste, že...“ (napr. dnešný padák vynašiel Slovák, ESET je slovenská firma, najlepšie hokejové puky sa robia na Slovensku...), scénky a vyskúšali sme si aj "spev". Piesne„V dolinách“, či "Sedí mucha na stene" v našom podaní zožali úspech a ešte dlho si niektorí študenti pospevovali melódiu muchy :-)

Vedel som, že Slováci sme v tom momente boli v miestnosti iba dvaja... Vedel som, že ostatní vedia o Slovensku málo. O to väčší pocit hrdosti som cítil, keď nám závideli hrady a hory, pivo či Kofolu...

Ani jedna z nich ma neposlúcha!

Neviem, či to je tým teplom alebo vplyvom gravitácie, no akosi ma nechce moja elektronika poslúchať.

Prvá vec, po ktorej mi stuhla krv v žilách bol pád fotoaparátu na West Black Sea Tour pri Čiernom mori. Pri podávaní fotoaparátu z ruky do ruky s jedným chalaniskom sa nám akosi zamotali ruky a... Ehm, všetko ok, nôž a 10 minút stačilo na opravu :-)

Druhou vecou bol telefón. Akosi sa mu zachcelo samému stále písať znak mriežky a tak bolo nemožné ho zablokovať alebo napísať SMS (mriežka v SMS je medzera :-( ). Neustále si sám od seba písal mriežky ako idiot :-) Otvoriť telefón nebolo možné, špeciálne skrutky a nedostatok môjho vybavenia v Turecku spôsobili, že som nejak prežíval asi 2 týždne a potom sa to Ono Samo umúdrilo. Sranda, ako mi moji kamaráti Ono a Samo pomáhajú :-)

Poslednou vecou boli slúchadlá k mp3 prehrávaču. Tam je zlomený káblik, takže si nepomôžem. Vyriešili to druhé slúchadlá, ktoré som si do Turecka našťastie zobral :-)

Po týchto skúsenostiach nastala zmena. Začali sa kaziť veci ľuďom naokolo. Spadnutý fotoaparát čínskej devy alebo nakrivo vysunutá optika fotoaparátu poľskej bábiky boli veci, ktoré som opäť riešil s nožom v ruke a nápadmi v hlave...

Čakám už iba na jedno... kedy sa mi niečo poserie na notebooku :-( ... (btw, prečo slovo „poserie“ nie je v slovníku vo worde 2003?)

Druhý kemp sa blíži... a začal...

20. júla sa začal druhý kemp. Nové tváre, noví študenti, nové zážitky.

Čo som si všimol hneď na začiatku bolo, že ide o starších študentov. Najstarší kúsok mal dokonca 20 rokov. Druhou vecou bola lepšia angličtina. Nebol problém komunikovať po anglicky s drvivou väčšinou študentov. Bol som rád, že medzi študentmi sú aj staré overené tváre z prvého kempu. Niektorí študenti si obľúbili ľudí, možno aj tréningy :-) a tak sa zúčastnili aj druhého kempu.

Viacerí stážisti akoby stratili motiváciu naučiť niečo mladých ľudí sediacich pred nimi. Áno, sú mladí, často nevedia byť ticho, veľa sa pýtajú... ale veď na to sú tu. Ja osobne som si povedal, že môj tréning na Effective communication musím zvládnuť oveľa lepšie ako ten prvý. Pri vytváraní nejakej prezentácie, tréningu, príhovoru je treba vždy zvážiť poslucháčov, študentov. Kto to je? Mladí ľudia? Zamestnanci firmy? Predo mnou sedeli mladí ľudia a tak som tréning trochu zmenil. Oprášil som vedomosti a skúsenosti a pridal som dôležitý základ a tým bol príbeh. Jasné, aj tréning na efektívnu komunikáciu sa dá vysvetliť pomocou príbehu postavičiek Pako a Poko. A samozrejme na konci príbehu majú spolu deti Peko, Piko a Puko :-) Obrázky, príklady, vhodný humor a nejaká tá hra. A aká bola motivácia pre študentov zapojiť sa a niečo robiť? Ocenením bola slovenská sladkosť! Po tréningu som mal skutočne dobrý pocit. Že to bol správny pocit ma uistili aj ostatní. Nie, nie som tu kvôli pochvale, ale kvôli skúsenostiam a aby som sa naučil niečo nové. Práve po tréningu som sa tak cítil :-)

Prvý kemp bol pre mňa dosť fackou. Necítil som sa ako vo svojej koži. O to viac som sa snažil zlepšiť počas kempu druhého. Aj keď niektorí stážisti nemali záujem niečo zlepšovať a povedali si, že na čo, keď to počas prvého kempu fungovalo, prečo by nemalo počas druhého. Ja som mal však pohľad taký, že počas prvého kempu boli veci, ktoré neboli až tak dobré. Preto som sa rozhodol ich zlepšiť. Na niektoré som potreboval spoluprácu iných, na niektoré som si vystačil sám. Či už väčšia zodpovednosť pri hrách alebo zmena môjho tréningu.

Jednoducho som našiel slabé miesta a tie som chcel zlepšiť. Myslím, že sa mi to podarilo...

Konečne som ju okúsil! V Kefkene pri Čiernom mori...

Počas dní voľna, kedy bolo po prvom kempe a druhý na nás čakal o 10 dní sme sa menšia partia vybrali do Kefkenu, malého mestečka na pobreží Čierneho mora. Išiel s nami aj Batu, turecký chalanisko z AIESEC Kocaeli.



Zväčšiť mapu

Cesta trvala celkom 2 hodky. Bývali sme v dome hneď vedľa domu, kde býva Batuova rodina. Bol to veľký dom, my sme mali prenajatú jednu miestnosť s kuchyňou, WC a kúpeľnou.

Prostredie je v Kefkene veľmi pekné. Niekoľko pláží, reštaurácie, obchody. My sme skúsili dve pláže. Jedna skoro priamo pod oknami a k druhej sme si spravili asi pol hodinkový výlet. Počas neho sme videli disco, ktorá bola v budove bývalej stajne alebo kravína. Podľa vzhľadu budovy to tak vyzeralo. Po nakuknutí dovnútra to tam však bolo pekne „husté“. Vybavenie ako má byť :-)

Bol som nemilo prekvapený, že disco a nočné bary fungujú iba počas víkendu. Nevadí, my sme si to vynahradili inou „zábavkou“ :-)

Konečne som totiž okúsil typický turecký alkohol Raki. Pochúťka ako má byť! Má priezračnú farbu ako voda. Po zmiešaní s vodou, s ktorou sa zásadne pije, však vyzerá ako mochito koktail alebo skoro ako mlieko. Chuť mentolu ma dostala! Výborné, silné (40%), drahé :-) Pre ženskú časť našej zostavy to chutilo ako staré cukríky od babky, no môj názor sa nemení a chcel by som nejaký ten hektoliter tejto tekutiny importovať na Slovensko :-)

Pozvanie, od Batu na typickú tureckú večeru sa odmietnuť nedalo a tak sme si pochutali na dobrom jedel :-)

Každodenné posedenia na pláži pod holým nebom boli úžasné. Nad nami hviezdy, pod nami voda, pred nami skaly... Večerná pohodička ako má byť!

Počas tohto týždňa som si pekne oddýchol, načerpal nových síl a okúsil tureckú pochúťku :-)