Videá z Turecka

Tak po príchode domov som zozbieral všetky možné videá. Tu je výsledok :-)

VIDEA-Rozvojova staz v Turecku-AIESEC (Internship in Turkey-AIESEC)

Človek je v zahraničí zraniteľný!

Čo to vlastne pre človeka znamená vycestovať do cudzej krajiny? Ide o cudzí jazyk? O neznámu kultúru? O skúsenosti?

Nie, nie... ide o omnoho viac! Niektorí si myslia, že vycestovanie do cudzej krajiny je jednoduché. Vycestovanie áno, stačí na to pas, prípadne návšteva ambasády. Čo však nasleduje po príchode do cudzej krajiny je niečo, čo si človek skutočne zapamätá. Ide o spoznávanie kultúry.

Kultúrou nemyslím iba históriu, pekné hrady a zámky. Je to spôsob, akým ľudia žijú. Vtedy si človek uvedomí, že je cudzinec, že nevie nič o tejto krajine, že vytŕča z radu, že je zraniteľný! Jedinou cestou, ako si v tomto svete vytvoriť svoju „komfortnú zónu prežitia“ je ísť s týmto svetom ruka v ruke. Mať oči otvorené, akceptovať všetko naokolo. Znamená to vystúpiť z akejsi škatule zvanej „Slovensko“ a pozrieť sa na svet z neutrálnej pôdy. Pokým sme totiž v tejto škatuli, nikdy nebudeme môcť naplno prijať a akceptovať iný svet, iný spôsob života! Neustále budeme mať pred očami naše Slovensko, smiať a čudovať sa budeme na každom kroku, aký je tento svet iný. On však iný nie je, len ho nepoznáme...

S postupným spoznávaním novej krajiny sa človek naučí byť jeho súčasťou, pochopí ho. Počas tohto času sa však naučí hlavne niečo o sebe. Áno, som tu pre to, aby som spoznal krajinu, no na to najskôr potrebujem spoznať seba! Zistím totiž, že limity, ktoré si myslím, že ma obmedzujú, v skutočnosti neexistujú! Sú vymyslené, možno nafúknuté! Dosiahnuť môže každý čo len chce. Byť v inej krajine je jedinečný spôsob, ako prísť na to, ako pomyselné limity navždy odstrániť a dosiahnuť to, čo chceme. Žijeme v cudzom prostredí a tak máme jedinečnú príležitosť vidieť to, čo bolo doteraz pre nás neviditeľné, nepodstatné, jednoznačné...

Je to príležitosť ako byť lepší...

Leto 2009 som sa rozhodol stráviť v Turecku na AIESEC rozvojovej stáži. Mesto Izmit (provincia Kocaeli) sa stalo mojim novým domovom na skoro dva mesiace. Pre mňa a ďalších 15 stážistov z celého sveta. Kanada, Singapour, Indonézia, Hong Kong, Poľsko, Rusko, Anglicko, Ukrajina. Naša práca spočívala vo vzdelávaní stredoškolských študentov v letnom kempe. Komunikácia so študentmi bola v angličtine, vzdelanie bolo zamerané na tréningy týkajúcich sa vedomostí a schopností, ktoré študenti len tak ľahko v bežnej škole nedostanú. Išlo o time management, communication, global issues, entrepreneurship, creativity a iné.

Pre mňa osobne to znamenalo posun vpred, vyskúšanie niečoho nového. Noví ľudia, nová krajina, angličtina, nové skúsenosti.

Práca na prvý pohľad jasná a ľahká. Ide však o cudziu krajinu a teda aj cudzie prostredie. Musel som každodenne riešiť veľa povinností. Milé aj menej milé, zaujímavé aj nezaujímavé. Vžitie sa s týmto prostredím bolo na prvom mieste. Nemôžem tu predsa existovať, ak som neustále svojimi návykmi, zvykmi a myslením kdesi na Slovensku. Som v Turecku a teda musím to akceptovať. Práve to sa mi nesmierne páčilo. Užívať si každý moment a deň s ľuďmi!

Ľudia v Turecku sú dobrosrdeční, úprimní. Cenia si medziľudské vzťahy a dajú to patrične aj najavo. Či už je to úsmev na tvári, šnúrka na mobil od slečny v predajni, zmrzlina od predavača na ulici alebo darček od študentov. O pomoc som mohol požiadať každého a nikdy som nebol odmietnutý. Pre ľudí tu nie je problém tancovať na ulici, keď majú chuť, o čom ma presvedčili vlastní kamaráti. Smejú sa a tancujú.

Počas stáže som si zlepšil angličtinu, robil prácu, ktorá ma baví a napĺňa. Každý deň bola príležitosť niečo zlepšiť, zapracovať na niečom, byť lepší. V takejto situácii by mal ísť človek do všetkého naplno. Byť pripravený a otvorený novým skúsenostiam, riešeniam, či už samostatným alebo v tíme.

Pre mňa táto stáž znamenala objavenie samého seba. Slabých a silných miest mojej osobnosti, mojej práce...

Na riti som nesedel!

Spomínam si na moment, keď som písal článok na môj blog o tom, ako som sa rozhodoval ísť na stáž, ako som ju hľadal, ako som ju našiel... o tom, ako dôležité je nesedieť doma na riti!

Teraz si v elektronickom kalendári v notebooku mením status úlohy s názvom "DT stáž v Turecku" na status "Vybavené". Áno, mal som v kalendári úlohu, aby som nezabudol, že som v Turecku :-) Je predo mnou posledný deň pred odletom na Slovensko! Idem ho stráviť s ľuďmi, ktorých mám rád, idem sa rozlúčiť...

Odchádzam plný zážitkov! Odchádzam bohatší o skúsenosti! Odchádzam bohatší o skutočné kamarátstva! Viem, že ja som na riti nesedel a využil som svoje posledné študentské leto na niečo, čo... nie, nie nejde o zmenu! Ide o rozvinutie. V angličtine sa tomu pekne povie, že nejde o "change", ale o "development". Je to objavenie, rozvinutie niečoho, čo som doteraz nevidel. Či už ide o mňa alebo o moje okolie.

Odchádzam s tým, že som sa zaľúbil... Zaľúbil som sa do Turecka! Chcem sa sem čoskoro vrátiť, mám tu kamarátov, nie iba ľudí, čo ma poznajú. V Turecku sa cítim ako doma, mám pocit bezpečia.














Sedím na letisku, čakám na môj let a pri tom uvažujem, ako to vyzeralo, keď som pred skoro dvoma mesiacmi sedel na tamtej lavičke a čakal na autobus do Kocaeli. Na autobus, ktorý ma zavezie na miesto, ktoré bude mojim domovom na šesť týždňov. Teraz sa vraciam do skutočného domova a mám pocit, akoby som tu nechával kus zo seba... Chcem povedať veľa ľuďom "Ďakujem!", "Áno, prídem!", "Áno, môžeme ísť spolu :-)", "Áno, bolo to skvelé"...

Nebolo to pre mňa iba leto v Turecku, bola to pre mňa životná lekcia!

Dve turecké lýry za jednu baterku??? No to je možné iba v Istanbule!

Tak a po druhý krát sa vraciam do Istanbulu... mesta, do ktorého som si povedal, že sa vrátim znova! Po 15 hodinovej ceste som sa vypratal z autobusu v Istanbule na Esenler Otogar, tzn. Esenler autobusovej stanici v európskej časti. Hazal, ktorá ma mala čakať mi poslal správu, že prečo som už tu, keď som al prísť až o ôsmej. Pri pohľade na hodinky a čas 08:04 som sa zamyslel, či sa v noci nestala nejaká zmena v tejto krajine, napr politický prevrat, prípadne rádioaktívne žiarenie... Po pár minútach prichádza ďalšia správa, nech počkám v Office mojej autobusovej spoločnosti a keď mi pošle ďalšiu správu, mám nasadnúť na metro a dopratať zadok na zastávku bahçelievler, kde ma bude čakať. No správu som dostal, ale stálo v nej niečo asi ako "Hey Martin! Čas na mojom mobile je o hodinu dozadu!" Vtedy som pochopil, že žiadna zmena v Turecku cez noc nenastala :-) V čakárni mojej autobusovej spoločnosti Metro som si dobil telefón, posedel a počkal na správu, ktorá hovorila o dvihnutí môjho zadku. Dopravil som sa na danú zastávku, Hazal ma čakala. Prišli sme busom k nej domov. Ukázala mi môj flek na nasledujúce tri dni strávené u nej a po krátkom občerstvení sme vyrazili do mesta.

Už vopred som mal dohodnuté stretko s ďalšími ľuďmi. Stretli sme sa teda piati. Tešil som sa, lebo práve dve baby bývajú, resp. pochádzajú z Istanbulu a tak som ich pripravil už dávno na to, že mi ukážu mesto ako sa patrí. Ukázali!
Prešli sme k parku a múzeu v časti Sultan Ahmed. Tam bol zaujímavý glóbus, ktorý znázorňoval veľmi dávny pohľad ľudí na svet. Bol to akýsi polovičný glóbus bez polovice dnešného sveta. Tam mi došli baterky vo foťáku a tak som sa vybral kúpiť nové. Opäť sa dokázal turecký prístup k turistom, keď mi mladý muž oznámil, že za jednu obyčajnú (nie alkalickú) batériu chce dve lýry. Keďže som potreboval aspoň štyri, bola táto cena neprijateľná. Nakoniec som za za 6 lýr vyjednal štyri baterky a cukrovinky.














Pokračovali sme do Yerebatan Sarnici. Je to akási mešita pod zemou, do ktorej bola v minulosti privádzaná voda. Po veľmi dlhej dobe bola objavená a len pred pár rokmi sprístupnená verejnosti.
Ďalšou zastávkou bol Topkapı palác. Je to obrovský (hnusne obrovský!) komplex budov, nádvorí, trávnikov... ide o rezidenciu ottomanských sultánov, v ktorej žili vojaci, ženy, deti, jednoducho všetci! Tu sme sa zdržali asi tri hodiny, nakoľko palác bol naozaj veľký a bolo sa na čo pozerať. Zaujímavé bolo vidieť jeden z darov, ktorý sultán obdržal. Išlo o dar, akýsi odznak, z Rakúsko-Uhorska a bol na ňom znázornený dvojkríž, aký má Slovensko na dnešnej vlajke. :-)
Presunuli sme sa do Modrej mešity. Tam prebiehali modlitby a tak bolo zakázané tam ísť. Ale šak na čo sú kamaráti? S ujom Janom pred vstupom do mešity sa dohodli a tak som mohol v tichosti vojsť. Po vyzutí a mojom pohľade „som Turek“ som vstúpil dnu cez veľký záves. Čakala na mňa neopísateľná atmosféra! Obrovská svetlá miestnosť, modlitby, ľudia na kolenách, ich pohľady, výzdoba mešity... Proste človek musí zažiť! Do mešity Ayasofya (Hagia Sophia) som sa nedostal, nakoľko tam bol rad dlhý asi 100 metrov. Povedali mi však, že tam nie je čo vidieť. Ide o kresťanský kostol, ktorý bol neskôr prestavaný na mešitu.







Presunuli sme sa do časti Taxim. Veža, ktorá je dominantou tejto časti mesta bola však plná turistov a opäť ich tu čakalo minimálne sto! Nevadí, navštívili sme kresťanský kostol. Konečne som sa trochu cítil ako doma :-) Pekný, veľký, pri dverách strážený ujom Ignácom, keďže pokoj a ticho sa udržiavať musí.
Pekný deň sme zakončili vo fast foode, kde sme si pozreli fotky z detstva jednej jednej kamarátky. Pri vychádzaní sme si pozreli pochod ľudí, ktorí protestovali proti vláde.





Ďalší deň sme sa rozhodli opäť na Princove ostrovy. Tento krát však nie na najväčší z nich Buyukada-Nizam, ale na ostrov Heybeli. Keďže na poslednú chvíľu niektorí účasť odriekli, dopadol výlet ako výlet pre dvoch. S Hazal (iná Hazal, ako tá, u ktorej spím :-) ) sme sa teda ráno vybrali na loď. Po dorazení a dlhšom zisťovaní cien za pláže sme trochu blúdili a nakoniec sme si po dvoch hodinách šlapania našli tú vyhovujúcu. 5 lýr je dobrá cena a máme aj slnečník :-) Pláž nie je žiadny raj, aj keď sú tu aj také. Skôr mi išlo o oddych a vykaprenie sa na slnko. Plával som teda len, aby sa nepovedalo, veď čľapkania mám už dosť ;-) Večer som mal trochen problém trafiť k Hazal domov. Autobus správny, budovy neznáme. Hmmm, asi to bude tou tmou :-D Nakoniec som však dorazil, kam bolo treba...














Po úžasnej dvojdňovej prehliadke Istanbulu som sa pripravoval na môj posledný deň v Turecku :-(

Dám si ju patentovať...

Pri prechádzkach Tureckom sa mi naskytli veľmi krásne pohľady... príroda, ľudia, mestá, lode... a aj veci, na ktorých bolo "náhodou" napísané moje meno, resp. prezývka Muďo :-) Ako tak rozmýšľam, dám si ju asi patentovať ;-)

Najskôr predné nohy, potom zadné... alebo opäť cestujem a spoznávam Turecko...

Po skončení stáže mi zostávalo 11 dní do odletu lietadla, keďže 11. august bol ešte ďaleko :-) Rozhodol som sa cestovať. Vytvorili sme skupinku štyroch ľudí. Vira z Indonézie, Inna a Julia z Ruska a moja maličkosť. Prvá zastávka bolo mesto Alanya, ktoré je asi dve hodiny od mesta Antalya úplne na juhu krajiny. Druhá zastávka bola pre niektorých nejasná, no pre mňa to bola istá vec... bol to Istanbul, kam som sa chcel vrátiť a stráviť tam aspoň tri celé dni. Pozvali ma totiž kamaráti, ktorí vedia pomôcť s ubytovaním a predstavením mesta. Chcel som teda túto šancu využiť.

Na 31. júla sme si kúpili lístky na nočný autobus. Keďže Alanya je na juhu krajiny a my sme momentálne na severe, znamenalo to cestovať 13 hodín v autobuse. Lietadlo je drahé a tak ostáva iba autobus, nakoľko koľajnice nie sú vybudované k tomuto mestu. Inna má v Alanya-i kamaráta, ktorého stretla v USA pred dvoma rokmi. Je to tréner tenisu a iných športov, ktorý nie je najmladší, má vyše 60 rokov :-) S cestovaním na autobusovú stanicu v Kocaeli nám pomohli kamaráti. Rozlúčili sme sa, nasadli sme do busu a ja som sa psychicky a fyzicky pripravil na hodiny strávené v autobuse... Pohodlie bolo, prestávky boli, no aj napriek tomu si moje dlhé fajky nevedeli nájsť miesto pod sedadlom, iba v uličke autobusu. Cesty boli zvláštne. Iné slovo asi nie je vhodné. Sú to diaľnice, no nie sú to diaľnice. Veľa križovatiek, hrboľatý povrch a ku koncu cesty aj strašné prevýšenia a zákruty! Tie cesty asi 200km od Antalya-e postavili zrejme narýchlo, lebo u nás by sa označili ako 6. trieda :-)

Okolo 11:00 prichádzame do cieľa, mesto Alanya. Je pekne, no neskutočne teplo. Čaká nás spomínaný Bill športovec aj s kamarátom Mustafom z Turecka. Prvý dojem je úžasný, všetci sa usmievajú, vítajú nás. Mustafa má taxík, tak nie je problém s odvozom k Billovi. Po ceste sme si však spravili krátku obhliadku mesta. V byte nás Bill privítal ako doma. Ešte nikdy som nepočul to, čo povedal on. Všetko bolo naše, ak chceme použiť práčku, môžeme. Ak chceme použiť jedlo z chladničky, môžeme. Ak chceme...všetko môžeme. Cítil som sa naozaj ako keď sa povie "Cíťte sa ako doma!". Samé pozitíva, bol veľmi pohostinný.


View Larger Map


Z Billa sršal optimizmus. Presťahoval sa do Turecka, lebo ako povedal "Život tu je veľmi jednoduchý!". Zvyšok rodiny má v USA. Ako som si neskôr všimol, má svoj stereotyp. Ráno na notebooku skontroluje správy z USA a zaujímavosti zo sveta, pritom pije colu s ľadom, čosi uvarí, ide do záhradky pri dome, prevezie sa na motorke do mesta, naobeduje sa vo svojej obľúbenej reštaurácii, strávi čas pri vode. Hmmm, pekný život človeka v najlepšom veku. Takto si predstavujem aj ten môj život. Chýba mi tam však rodina, deti...

Po zabývaní a obede sme vyrazili za akciou. Prvá z nich bol akýsi vodný komplex na rieke. Išlo o miesto v lese, kde sú po celej rieke reštaurácie, tobogany a iné atrakcie. Užili sme si sedenie a tesne nad vodou, tobogan, šplhanie po lane a skoky do vody :-) Čo ma veľmi zaujalo, boli nápisy pri vode. So správnou angličtinou to totiž má spoločné málo :-( Večer sme vyrazili na prechádzku mestom. Už dávnejšie som si všimol, že je to tu iné ako v Kocaeli, čo sa týka turistov. Situácia je opačná, tzn. neskutočne veľa turistov a takmer žiadne domáce tváre. Na moje príjemné prekvapenie takmer v každom obchode vedia po anglicky, čo bolo veľmi užitočné. Pri návrate z mesta sme sa ešte rozhodli absolvovať výlet na lodi. Tam bola hudba, tancujúci ľudia a nočné more plné pokoja. Doma sme si dali černicové vínko a spadli unavení do postele...














V ďalšie dni sme chceli vidieť čo najviac... Najskôr sme sa vybrali na hrad. Počas čakania na autobus nás oslovil taxikár, že nás odvezie. Vyjednali sme s ním cestu, pridali sa k nám Poliaci a nemuseli sme sa trepať v autobuse :-) Hore na kopci a na hrade bol nádherný výhľad. Fotiek sme porobili každý aspoň 300. Bol to pekný výlet, bolo sa na čo pozerať.




















Jeden deň sme strávili na pláži. Čistá voda, piesok. Obsluha a služby na pláži sú na jednotku, obskakujú nás ako princov. Užili sme si plávanie, aj chladené pivečko :-) Škoda, že sme sa obišli s Mustafom, ten nám ponúkol zadarmo parasailing, čo je vlastne padák ťahaný člnom. No uvidíme, nabudúce skúsime :-)














V jeden večer sme vyrazili za akciou do mesta. Predtým sme však obišli všetky "diskotresky", aby sme našli tú naj. Nakoniec sme našli... Všade nás ubezpečovali, že hudba je super, hrajú každý žáner. Všade nám ponúkli prvý drink zadarmo. Plno turistov, dobrá hudba, tanec pod holým nebom... Aj napriek super hudbe som sa akosi nemohol dokopať k dobrej nálade a tancovaniu... Asi starnem! :-)





Ďalšia akcia bola celodenná a veľmi som sa na ňu tešil! Prenajali sme si jeep a vyrazili obzrieť okolie. Pred nami bol totiž plnokrvný Road Trip! Šoférovanie v Turecku je teda zážitok. To ich trúbenie, ktoré som spomínal sa mi po chvíli začalo páčiť. Nerozumiem však, prečo niektorí vodiči majú tak radi jazdu po stredovej čiare. Vtedy človek totiž nevie, čo má očakávať...














Prvým miestom nášho výletu bolo miesto Alara Han. Išlo o starý hrad s chodbami. Nakoľko však bol na kopci, nešli sme dovnútra. Urobil som pár záberov s archeológmi, ktorí pracovali na odhaľovaní tureckého trhu (bazaar) a vybrali sme sa k ďalšiemu miestu.


View Larger Map

Tým bolo mesto Side. Bolo to obrovské antické mesto. Nachádzajú sa tu kúpele, divadlo, domy, trh... Zaujímavá bola situácia, keď sme sa zrejme zapáčili predajcovi pomarančov. Ten nás nimi ponúkol a posadil nás na ťavy. Mali sme tak jazdu, na ktorú nezabudnem. Jedna rada... Ťava pri sadaní podlamuje ako prvé predné nohy. Vtedy treba udržať rovnováhu, nezoskakovať a počkať aj na tie zadné :-)














View Larger Map

Ďalším miestom, kde sme žasli, bolo mesto Manavgat. Tam sme sa stretli s tureckými kamarátmi. Nakúpili sme si niečo na jedenie, keďže bola pokročilá poobedná hodina a išli sme k vodopádom. Krásne miesto, reštaurácia umiestnená tak, že cítite padajúcu vodnú hmlu z vodopádov.
V pláne sme mali ešte mesto Aspendos, kde je amfiteáter, no pre nedostatok času, veľkej vzdialenosti a vyčerpaniu (hlavne kvôli Side), sme sa rozhodli vrátiť sa domov. Tam som vyzliekol tričko a kochal som sa pohľadom na soľnú mapu. Takže dobre som cítil, že bolo počas dňa teplo :-) Slané tričko bolo dôkazom...














Na ďalší deň sme museli vrátiť jeep do 09:00. Išli sme s Virou na kopec, kde je hrad. Ruské devy spali :-) Urobili sme obrázky s autom. Chceli sme aj obrázky na pláži no nenašli sme miesto, kde by sa dalo vojsť s autom na pláž a pre nedostatok času sme nehľadali. No obaja sme si mysleli, že do predajne trafíme, no opak bol pravdou. Moje navigátorské a orientačné schopnosti ma tento krát sklamali a zobudil som sa, keď som zistil, že my sme vlastne na opačnej strane mesta. Hlavná ulica, ktorá sa ťahá naprieč celým centrom mesta je sakra dlhá na to, aby sme sa tam dostali behom piatich minút! Meškanie sme oznámili telefonicky a tak sme nemuseli letieť. Napokon sme auto v poriadku odovzdali a prešli sa centrom mesta.














Večer 07.08. som ako jediný odchádzal. Lístok na nočný autobus som mal už kúpený. Ubytovanie v Istanbule som hľadal dva dni. Napokon som ho našiel u kamarátky Hazal. Platiť za hotel sa teda nemusí! Posledný krát sme sa objali s ľuďmi, s ktorými som strávil takmer týždeň v tomto krásnom meste a mohol som nasadnúť na 15 hodinovú púť. Autobus bol zatiaľ najlepší, v akom som kedy sedel! Bol som rád, že na cestovanie som si vybral spoločnosť Metro spomedzi asi 20 spoločností. Cesta bola lepšia, ako cesta sem. Asi aj preto, že vedľa mňa sedel pán, ktorý ma ponúkol koláčmi. A aj tým, že som písal články na môj blog. Čas mi tak ušiel rýchlejšie.

Tešil som sa na Istanbul, na ľudí, ktorých opäť uvidím...