sobota 18. júla 2009

Čo je vlastne Turecko?

Turci sú obrovskí patrioti. Všade sa stretnete s tureckou vlajkou. Sú na ňu hrdí a pyšní. Červená symbolizuje krv (každý vieme z histórie o bojoch v oblasti dnešného Turecka). Mesiac a hviezda sú zobrazené tak, ako ich možno vidieť v kaluži krvi. Zimomriavky mi prebiehajú telom, keď si spomeniem na mladé dievča, ktoré nám o tom hovorilo. Tak symbolizujúce, no tak kruté zároveň...

Ich náboženstvo, islam, necítiť na každom kroku tak, ako som si predstavoval pred mojou cestou do Turecka. Niektoré fakty a veci sú pre mňa nové, no pre mňa to nie je nič obmedzujúce alebo nepochopiteľné. Typické zahaľujúce oblečenie žien nevidno až tak často. Sukne, make-up na tvárach dievčat je úplne normálna vec. Typická čiapka mužov taktiež nie je na každodennom poriadku. Všetko to závisí od človeka a od toho, ako chce ukázať svetu, že jeho náboženstvom je islam. Pre mňa netypické sú “hrajúce“ mešity. Niekoľkokrát do dňa z nich znie modlitba (skoro ako pieseň). Vtedy Turci môžu normálne pokračovať v práci alebo sa modliť. Výnimka je v piatok na obed (napr. posledný piatok som bol upozornený, že musím okamžite vypnúť hudbu na notebooku). V tom čase znie totiž najdôležitejšia modlitba v týždni.

Úcta k ženám alebo starším funguje ako u nás. V autobuse sa nájdu takí, čo miesto uvoľnia, ale aj takí, čo si sedenie vychutnávajú ďalej. Šťastné turecké rodinky na uliciach, plážach vyzerajú ako slovenské, nemecké, americké... Ako som už spomínal, na ulici alebo na trhu sa snažia predať všetko... od vreckoviek až po ľadovú vodu vo fľaši (toto je však super biznis v horúčavách). Neďaleko nás je futbalový štadión. Práve tento rok Kocaeli spadlo z prvej do druhej ligy :-( Uponáhľaný štýl života mi pripomína slovenské ulice a obchody. Na druhej strane zo skúseností s tureckými ľuďmi v AIESEC môžem povedať, že na všetko majú čas a rozhodnutia nerobia ihneď. Ak je na semafore červená, no jasne vidno, že “nikto nikde“, prejdú na červenú, akoby nič. Sú pohostinní, pomôžu na autobusovej stanici, usadia nás v reštaurácii... Možno za niektorými vecami treba vidieť aj fakt, že my, turisti, znamenáme pre nich zisk, a teda niekedy je ich správanie možno umelé. Myslím si však, že toto funguje všade vo svete. Bezpečnosť v meste nie je až tak vysoká. Turisti sú veľmi zraniteľní, o čom som sa presvedčil na vlastnej koži. Treba však vedieť, s kým, kam a hlavne kedy ísť. V tomto mi domáci kamaráti veľmi pomáhajú.

Po troch týždňoch v Turecku môžem s čistým svedomím povedať, že túto krajinu mám rád. Veľmi mi pripomína naše Slovensko. Pre tých, čo mi na Slovensku pred mojim odchodom hovorili, že islam je kravina, že ľudia sú tu čierni, že sú tu tvrdé pravidlá... „Otvorme spoločne oči a pozrime sa na seba! Zistíme, že nie sme majstri sveta! Zistíme, že nie sme nevinní! Možno pre človeka z Turecka je kravina naše náboženstvo, naše zvyky, naša krajina... Každý sme iný, každá krajina, každá kultúra... Nikto si však nezaslúži byť ponižovaný alebo počúvať urážky od ľudí, ktorí nevytrčili nos z domu a informácie majú z médií alebo z vlastnej bujnej fantázie!

Tento článok by som rád aktualizoval na základe mojich ďalších skúseností, takže ak máte záujem vedieť, či som časom zmenil názor, viete, čo čítať ako prvé ;-)

3 komentáre:

  1. Pekne pekne :-) paci sa mi najma kusocek v pisme italic ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Muďo, teda, prepáč, pre mňa si a aj budeš stále, Matino, cítim sa akoby som tam bol s tebou. Som veľmi rád, že si si "zarobil" také perfektné skúsenosti. Som na teba hrdý. Čo znamená "... o čom sa presvedčil na vlastnej koži"? Nebodaj niečo neviem, čo by som vedieť možno mal?

    OdpovedaťOdstrániť
  3. "Bezpečnosť v meste nie je až tak vysoká. Turisti sú veľmi zraniteľní, o čom som sa presvedčil na vlastnej koži."

    ...toto by chcelo rozvinut o tie zazitky na vlastnej kozi.

    OdpovedaťOdstrániť