Postupom času začínam zisťovať, ako to v AIESEC Kocaeli "chodí".
Ľudia tu nesmierne makajú. My sme ľudia z iných krajín, zo zahraničia, z "iného sveta"... Nevieme sa v Turecku orientovať, sme zraniteľní tak, ako každý iný cudzinec na Slovensku. Oceňujem starosť ľudí v AIESEC Kocaeli. Vždy je na blízku niekto, kto nám pomôže, kto nám vykomunikuje potrebné veci v turečtine, kto nás pozve domov na tureckú večeru. Vidno, že títo ľudia myslia najskôr na nás a potom na svoje záľuby, je to jednoducho ich práca. Trávia s nami veľa času, aj keď by ho mohli tráviť s rodinou, kamarátmi, frajerkou... Samozrejme, nájdu sa veci, ktoré by som im mohol výčítať, no stále je to len kvapka v mori...
V AIESEC office som bol niekoľkokrát. Nachádza sa v centre mesta, skladá sa z viacerých menších miestností. Nevyzerá veľmi profesionálne a reprezentatívne, no aj napriek tomu tam ľudia odvádzajú kus roboty. Trávia tam veľa času pracovaním, diskutovaním... Občas mi niektoré situácie na office pripadali ako zabíjanie času, lebo všade hrala hudba, každý behal z miestnosti do miestnosti... Pre nich je to však uvoľnená kamarátska atmosféra a každý si hľadí svojho...
Čo sa týka projektu MySelf-MyWorld, ktorého sa zúčastňujem, tu vidím viac detailov. Starostlivosť o nás je na vysokej úrovni. Niekedy nás až vytáča, ako nám plánujú voľný čas :-) No nebyť tohto, nezažijeme všetky tie skvelé veci. Myslím si, že za všetkým je fakt, že nám chcú veľa ukázať, byť s nami... Pre mňa, človeka, čo má vždy predstavu o ďalšom dni, je každodenným zápasom prekonať fakt, že častokrát nie sú veci pripravené, nevieme základné predpoklady práce, ktorú ideme robiť... Jednoducho oni tu veľmi neplánujú. Z toho potom vznikajú nemalé problémy. Takisto komunikácia je bode mrazu. Vec, ktorá sa dá vyriešiť jednoducho sa naťahuje, lebo Fero nevie o Janovi...
Vidím veľa medzier, ktoré nie je zložité vyplniť. Či už ide všeobecne o prácu ľudí v AIESEC Kocaeli alebo o náš projekt. No na druhej strane vidím aj medzery na strane našej, na Slovensku. Máme sa čo od Turkov učiť...
Ľudia tu nesmierne makajú. My sme ľudia z iných krajín, zo zahraničia, z "iného sveta"... Nevieme sa v Turecku orientovať, sme zraniteľní tak, ako každý iný cudzinec na Slovensku. Oceňujem starosť ľudí v AIESEC Kocaeli. Vždy je na blízku niekto, kto nám pomôže, kto nám vykomunikuje potrebné veci v turečtine, kto nás pozve domov na tureckú večeru. Vidno, že títo ľudia myslia najskôr na nás a potom na svoje záľuby, je to jednoducho ich práca. Trávia s nami veľa času, aj keď by ho mohli tráviť s rodinou, kamarátmi, frajerkou... Samozrejme, nájdu sa veci, ktoré by som im mohol výčítať, no stále je to len kvapka v mori...
V AIESEC office som bol niekoľkokrát. Nachádza sa v centre mesta, skladá sa z viacerých menších miestností. Nevyzerá veľmi profesionálne a reprezentatívne, no aj napriek tomu tam ľudia odvádzajú kus roboty. Trávia tam veľa času pracovaním, diskutovaním... Občas mi niektoré situácie na office pripadali ako zabíjanie času, lebo všade hrala hudba, každý behal z miestnosti do miestnosti... Pre nich je to však uvoľnená kamarátska atmosféra a každý si hľadí svojho...
Čo sa týka projektu MySelf-MyWorld, ktorého sa zúčastňujem, tu vidím viac detailov. Starostlivosť o nás je na vysokej úrovni. Niekedy nás až vytáča, ako nám plánujú voľný čas :-) No nebyť tohto, nezažijeme všetky tie skvelé veci. Myslím si, že za všetkým je fakt, že nám chcú veľa ukázať, byť s nami... Pre mňa, človeka, čo má vždy predstavu o ďalšom dni, je každodenným zápasom prekonať fakt, že častokrát nie sú veci pripravené, nevieme základné predpoklady práce, ktorú ideme robiť... Jednoducho oni tu veľmi neplánujú. Z toho potom vznikajú nemalé problémy. Takisto komunikácia je bode mrazu. Vec, ktorá sa dá vyriešiť jednoducho sa naťahuje, lebo Fero nevie o Janovi...
Vidím veľa medzier, ktoré nie je zložité vyplniť. Či už ide všeobecne o prácu ľudí v AIESEC Kocaeli alebo o náš projekt. No na druhej strane vidím aj medzery na strane našej, na Slovensku. Máme sa čo od Turkov učiť...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára