Welcome in Turkey my friend... [24.06.2009]

...veci zbalené, papiere vytlačené, ja nachystaný. Už zostáva iba vyžmýkať bankomat a skočit do roboty po žabky. Vyžmýkané, skočené...sedím, šoférujem, rozmýšľam...Čo ma čaká o hodinu, o týždeň, toto leto... Prejdem prietrž mračien pred Bratislavou, mrknem niečo v IKEA a mierim na letisko. Po tom, čo som zo slečny za informačným pultíkom dostal informáciu o tom, že môžem mať dve príručné batožiny, s úsmevom na tvári prekladám topánky, šľapky a iné „netekutinové“ (a teda na palube povolené) veci do príručnej batožiny a znižujem hmotnosť kufra na 20,6, čo je trošku nad limit, ale šak slečna nejaké to oko z tých ôsmich prižmúri. Môžem poradiť, že neobsadené boxy (pulty alebo akokoľvek inak sa to volá) sa dajú veľmi šikovne využiť na váženie batožiny ešte pred samotným check-inom. Ušetrí sa tak 14EUR za každé kilečko nadváhy zistené už pri check-ine. Predriem sa pomedzi plno tureckých občanov a divím sa, akí sú bezstarostní, ako sa bavia, kričia...Slečna za pultom mi oznámi, že sa narodila deň a rok po mne, usmeje sa a dá mi medzi riadkami najavo, ze tie kilečká sú ešte v limite :-) Čakám, kukám, stále sa divím...Posledné telefonáty ľuďom, ktorí si to zaslúžia a šup šup na detektor kovov – „pípak“. Tam samozrejme pípam aj po vybratí vietnamskej guľky z päty a tak rozpažujem ruky a pozerám sa na rodičov, ktorí sa uškŕňajú...Slečna ma prebehla, niečo zamrmlala a poďme ho kúpiť dáky čaj, lebo skapem od smädu.

Prechádzam pasovou kontrolou, Slováčisko je zo mna natoľko nadšený, že mi nevenoval ani jeden pohľad, ale aspoň ma pustil ďalej. Prichádzam do haly, kde je plno spomínanyh občanov a deti, ktoré rozhadzujú plastové guličky z ihriska. Pôvodne som sa obával o veľké rozmery príručnej batožiny, no keď vidím týchto ľudí s piatimi kusmi obrovských kufrov, ktoré akože považujú za príručnú batožinu, tak som si povedal, že som mohol pribaliť aj mojich rodičov. Medzitým uvažujem, čo za hlušinu sa objaví na monitore, kedže už dlhšie tam svietil nápis „DELAYED“. Jou, objavuje sa...nie som nadšený...takže letím o skoro dve hodky neskôr. Nevadí, požiadam tamtoho pána, či by si presadol, lebo kábel na notebooku mi nedočiahne k zásuvke. Ten zjavne nechápe po slovensky ani po anglicky. Smola kámo, po turecky zas neviem ja. Po menšej pantoníme sme sa pochopili. Zapínam noťásek, mobil a hor sa na surfovanie. Behom minúty sa ľudia ozývajú, či už som v Turecku, keď som na nete... Píšem ľudom do Turecka, že meškám, aby ešte zbytočne po mňa nešli. „It’s OK Mudo.“. Vraj tam už ich človek je a čaká na mňa. Hm, ok, mrzelo ma, že sa načaká, ale aspoň som ich informoval J Zrazu sa otvorili dvere na Gate B2 a ľudia sa začali hrnúť dnu. V poho Mudrík, máš čas, aj tak je tu tých Turkov neskutočne veľa. Slečna pri dverách mi oznamuje, že si mám prejsť k predným schodíkom, po ich vystúpení prichádzam na svoje miesto 02A. Paráda, tak sa to robí, bez objednania miesta pri okne ho nakoniec aj pri okne mám. Mám šťastie, niečo uvidím z okienka a nemusím sa stavať prísediacim, čo budú chodiť na wecko. Všetko by bolo ok, až na to, že po otvorení úložného priestoru na batožinu zisťujem, že moji milí prísediaci zabrali so svojimi neskutočne veľkými batožinami celý ten úložný priestor. Pozrel som sa na nich (jeden Nemec, druhy asi Turek), ale zjavne im to nedošlo. Išiel som sa teda nadýchnuť a slušne ich poprosiť, či by boli ochotní si niečo vybrať, že tu nie sú sami. No do myšlienkového pochodu mi skočil člen posádky, asi letušiak :-) Povedal, nech si sadnem do prvého radu, že tam asi sedieť nikto nebude. Parádička, tri sedadlá mať pre seba! Zabýval som sa. Pokecal som s pánom z vedľajšieho radu, mal skúsenosti s cestovaním aj v Turecku.

Počas letu uvažujem nad tým, čo robím. Teším sa, vyžívam sa v pohľade na oblaky, veľké osvetlené plochy miest. Aspoň že o zábavu bolo postarané, lebo sem tam sa vyskytla nejaká turbulencia. Jedna bola celkom hustá, zatiaľ best of the best, čo som zažil (no a zas až toľko toho nemám lietadlom nacestovaného). Po pristáti v Istanbule okolo tretej ráno vychádzam do neskutočného tepla a kukám na obrovský nápis letiska „Sabiha Gokcen International Airport“. Dobre Mudrík, teraz si ako sedlák vo veľkomeste, tak sa nestrať! Názvy majú písané aj po anglicky, takže zatiaľ žiadny problém. Vchádzam do budovy letiska. Je tam neskutočné ticho. Možno preto, že je tam pasová a vízová kontrola...Vybral som si uja sympaťáka. Želám mu good morning, on iba kuká. Otázka „Martin?“ ma celkom zabila. „Yes, I’m“ bola moja automatická odpoveď. Listoval v pase, akoby chcel zistiť, kde všade som už bol. Zase pozrel na mňa. Zasa listuje. Nasledoval hlboký nádych. Položil pas a doslova tam mrdol tú pečiatku, akoby chcel, aby to počuli aj vo vedľajšej búdke. Spokojný odchádzam čakať na batožinu. Samozrejme mi vychádza asi tretia od konca :-( Ok, teraz ešte nech ma tu ten chalanisko čaká. Pozerám sa na mladého fešáka... a “AIESEC?“. "Yes, AIESEC! Welcome in Turkey my friend!".






View Larger Map